Dovoz zboží do ES díl II. – Clo


Klíčová slova článku Evropská unie, clo, dovoz, společní celný kodex, společný celní sazebník Datum vytvoření článku 3.11.2009 Kdy naposledy čteno 19.9.2019 08:33
Mgr. Tomáš Fecák Mgr. Tomáš Fecák

Konečná & Zacha, s.r.o., advokátní kancelář
Lazarská 3
11000 Praha
http://konecna-zacha.com

Clo predstavuje základnú, historicky pôvodnú formu intervencie štátu do medzinárodných obchodných operácií. Aj keď sa v literatúre môžeme stretnúť s pomerne širokým spektrom definícií cla,[1] o jeho základných znakoch vo všeobecnosti panuje zhoda. Clo tak môžeme charakterizovať ako verejnú dávku, ktorá je vyberaná za tovar v súvislosti s jeho prechodom cez colnú hranicu.

Clo môže plniť niekoľko funkcií. Za tie najzákladnejšie možno považovať funkciu fiškálnu a funkciu obchodno-politickú. Fiškálna funkcia je výrazom toho, že vybraté clo je súčasťou príjmovej stránky príslušného verejného rozpočtu. Okrem rozpočtovej funkcie je clo štátmi využívané ako nástroj regulácie zahraničného obchodu, čo je náplňou jeho obchodno-politickej funkcie. Prostredníctvom ciel štát ovplyvňuje ceny dovážaného tovaru na domácom trhu. To má zákonitý vplyv na dopyt po dovezenom tovare a na jeho konkurencieschopnosť voči tovaru obdobnému (spravidla domácemu). Neúmerne vysoké clá tak môžu predstavovať neprekonateľnú bariéra vstupu na trh, čím sa zväčša sleduje ochrana domáceho priemyslu pred konkurenciou z dovážaných výrobkov. Naopak, nízke alebo nulové colné sadzby predstavujú výrazný súťažný impulz, pretože vystavujú domácich producentov efektívnej konkurencii zo zahraničia.

O uvedených funkciách, tak ako boli načrtnuté, možno povedať, že zodpovedajú tradičnému ponímaniu hospodárskej politiky. Pri pohľade na súčasný stav regulácie svetového obchodu a zodpovedajúcich možností štátov sa však nedá nepostrehnúť, že v súvislosti s pokračujúcou liberalizáciou svetového obchodu sú tieto tradičné funkcie ciel výrazne oslabované. Je to v prvom rade dôsledok vývoja multilaterálneho rámca regulácie obchodu na poli Všeobecnej dohody o clách a obchode a neskôr Svetovej obchodnej organizácie.

GATT ako dohoda zameraná na odstraňovanie prekážok obchodu clá nezakazuje. Práve naopak, clá sú jediným všeobecne prípustným nástrojom členských štátov na ochranu domáceho trhu. Dôvodov, prečo sú clá uprednostňované pred inými ochrannými nástrojmi, akými sú napríklad kvantitatívne obmedzenia, štátne podpory, či diskriminačné právne predpisy, je niekoľko:[2]

- clá predstavujú príjem pre štát

- na rozdiel od kvantitatívnych opatrení nelimitujú objem obchodovaného tovaru

- poskytujú menej priestoru pre lobovanie ako kvantitatívne obmedzenia či štátne podpory

Hlavným a najpodstatnejším dôvodom však je, že clá v porovnaní s ostatnými formami predstavujú najtransparentnejší a najpredvídateľnejší spôsob ochrany domáceho priemyslu, ktorý je jasný, priamy a ľahko porovnateľný. Vzhľadom k tomu navyše predstavujú clá dobrý základ pre vyjednávania o postupnom obmedzovaní obchodných prekážok.[3] GATT ’47 (tým, že výslovne zakázal iné formy obchodných prekážok) tak odštartoval proces tzv. tarifikácie obchodných prekážok, v rámci ktorého boli členské štáty povinné pretransformovať v zásade všetky obmedzenia obchodu do podoby ciel.

V situácii, keď členské štáty využívajú na ochranu domáceho trhu výhradne clá, je ďalším cieľom ich postupné znižovanie. Proces znižovania colných sadzieb prebieha formou jednaní v rámci jednotlivých vyjednávacích kôl. Spočiatku prebiehali jednania na báze jednotlivých výrobkov. Počnúc Kennedyho kolom sa postupne presadila forma plošného znižovanie colných sadzieb, znižovanie sadzieb podľa druhov výrobkov však má vďaka možným výnimkám pri jednaniach stále svoje miesto. Dôležité je, že vyjednaná colná úľava pre daný produkt sa pre členský štát stáva záväznou – colné sadzby sú „zmrazené“ na dohodnutej úrovni a nemožno ich viac zvyšovať.[4]

Vývoj v rámci GATT a neskôr WTO má pre funkcie ciel ďalekosiahle následky. V prvom rade sa colné sadzby vyspelých krajín za posledných 60 rokov, aspoň čo sa priemyselných výrobkov týka, znížili na minimum. Uvádza sa že len v rámci Dillon Round (1961-1962) a Kennedy Round (1964-1967) poklesli clá medzi signatármi až o 40 %; Tokyo Round (1973-1979) prinieslo ďalšie zníženie ciel o 30 %.[5]

Nemožno povedať, že by príjmy z cla úplne stratili význam. Pre ilustráciu, podľa údajov WTO predstavovala v roku 2007 priemerná sadzba cla na tovar dovážaný do ES 5,2 %, z toho 3,8 % na priemyselné výrobky a 15 % na výrobky poľnohospodárske.[6] Rozpočet Európskej únie na rok 2008 predpokladá, že príjmy z colných poplatkov (teda nielen clo samotné) budú tvoriť 12,9 % celkových príjmov Únie.[7] Jedná sa teda o nižšie, stále však nie zanedbateľné čísla. Aj napriek tomu však niet pochýb o tom, že fiškálny význam ciel v dôsledku vyššie popísaného vývoja výrazne poklesol a inak tomu zrejme nebude ani v budúcnosti.

Funkcii obchodno-politickej kladú limity jednak záväzky prijaté v rámci jednotlivých kôl rokovaní, a tiež uplatňovanie princípu najvyšších výhod. Členské štáty viac nemôžu dlhodobo zvyšovať colné sadzby nad dohodnutú hranicu. Na druhej strane znižovanie ciel je limitované uplatňovaním princípu najvyšších výhod. To znamená, že s výnimkou akceptovaných prípadov znižovanie nesmie byť selektívne, ale musí byť poskytnuté plošne všetkým zmluvným partnerom. Odchýlky, hoci pomerne významné, sú v možné len vo výslovne stanovených prípadoch.[8] O obchodno-politickej funkcii ciel tak dnes môžeme hovoriť rovine len podmienene, s konštatovaním veľmi obmedzených možností jej faktického uplatňovania.

Legitímna otázka potom znie, či a do akej miery je za týchto okolností existencia a vynucovanie colných pravidiel, ako aj udržiavania colníckeho aparátu, predstavujúce náklady pre štát i ekonomické subjekty a vytvárajúce prekážku obchodovania, ešte stále opodstatnená. Hľadaniu odpovedí na tieto otázky bude venovaný samostatný článok v rámci série.

POSTAVENIE COLNÉHO PRÁVA V PRÁVE ES

...

Zde není konec článku. Pro zobrazení plné verze všech článků se prosím přihlaste nebo se zcela zdarma registrujte