Dovoz zboží do ES- díl IV. Původ zboží a určování celní hodnoty


Klíčová slova článku dovoz do EÚ, původ zboží, celní hodnota, Evropská unie Datum vytvoření článku 25.11.2009 Kdy naposledy čteno 19.11.2017 20:24
Mgr. Tomáš Fecák Mgr. Tomáš Fecák

Konečná & Zacha, s.r.o., advokátní kancelář
Lazarská 3
11000 Praha
http://konecna-zacha.com

Predchádzajúca časť série o právnej úprave dovozu tovaru do ES bola venovaná klasifikácii tovaru podľa kombinovanej nomenklatúry. V dnešnej časti sa podrobnejšie pozrieme na určovanie pôvodu a na colnú hodnotu tovaru.

1. PÔVOD TOVARU

Určenie pôvodu dovážaného tovaru je ďalším krokom pri stanovovaní konečnej colnej povinnosti. Aj keď na základe princípu najvyšších výhod uplatňovaným v rámci WTO by malo byť s tovarom z členských štátov teoreticky poskytované rovné zaobchádzanie, určenie krajiny pôvodu je často mimoriadne dôležité, a to z niekoľkých dôvodov. Prvý súvisí s poskytovaním preferenčných zvýhodnení výrobkom z určitých krajín. Aby tovar mohol požívať preferenčné zaobchádzanie, bude potrebné preukázať, že pochádza z krajiny voči ktorej sa tento režim uplatňuje. Pôvod tovaru bude ďalej potrebné určiť v rámci uplatňovania obchodno-politických opatrení, ako sú kvantitatívne obmedzenia či antidumpingové clá apod., ktoré nie sú uložené plošne, ale spájajú sa výrobkami pochádzajúcimi z konkrétnej krajiny. V neposlednom rade má určovanie pôvodu tovaru význam pre štatistické účely ako zdroj údajov o teritoriálnej štruktúre zahraničného obchodu. V globalizovanej ekonomike charakterizovanej pokročilou deľbou práce bude pravidlom, že jednotlivé stupne výrobného procesu či spracovania výrobku sa odohrávajú v rôznych krajinách a pôvod tovaru preto v mnohých prípadoch nemožno spoľahlivo určiť jednoduchým úsudkom. Preto komunitárny právny poriadok stanovuje kritériá, ktorých účelom je vysporiadať sa s touto skutočnosťou.

Inštitút určovania pôvodu tovaru má svoje neopomenuteľné špecifiká. Skutočnosť, že je takmer vždy spojený s obchodnou politikou uplatňovanou štátom, vysvetľuje neexistenciu jednotnej, univerzálne prijímanej definície pôvodu (na rozdiel od kombinovanej nomenklatúry či colnej hodnoty). Výhodnosť rozširujúceho alebo naopak reštriktívneho poňatia bude v konkrétnom prípade závisieť od sledovaného politického cieľa.[1]

Európski normotvorcovia si boli vedomí skutočnosti, že autonómne uplatňovanie vlastných pravidiel pôvodu jednotlivými členskými štátmi by do značnej miery podrývalo účinnosť nástrojov spoločnej obchodnej politiky. Z tohto dôvodu bola táto problematika v práve ES upravená už od samotných počiatkov fungovania colnej únie a spoločného colného sadzobníku, a to Nariadením Rady 802/68. To bolo s prijatím colného kódexu zrušené, avšak judikatúra ESD vzťahujúca sa k nemu svoju úlohu interpretačného vodítka plní naďalej.

Súčasná úprava určovania pôvodu tovaru v práve ES je roztrieštená. Je obsiahnutá v colnom kódexe, vykonávacom nariadení a v protokoloch k medzinárodným zmluvám, ktoré zakladajú preferenčné režimy obchodovania. Rozlišujú sa pritom pravidlá pre určovanie preferenčného pôvodu a pravidlá pre určovanie nepreferenčného pôvodu tovaru. Hlavný rozdiel medzi týmito skupinami pravidiel je daný účelom ich aplikácie. Tzv. preferenčné pravidlá pôvodu plnia jeden jediný účel – pomocou nich sa určí, či sa na daný tovar vzťahuje konkrétny preferenčný režim, alebo nie. Nepreferenčné pravidlá sa použijú vo všetkých ostatných situáciách, v ktorých je z nejakého dôvodu potrebné určiť pôvod tovaru. Bude sa jednať napr. o určovanie pôvodu pre štatistické účely, uplatňovanie obchodno-politických opatrení ako sú kvóty, antidumping, či vyrovnávacie opatrenia, alebo pre vystavenie osvedčenia o pôvode tovaru pre vývozcov zo Spoločenstva.[2] Preferenčné a nepreferenčné pravidlá predstavujú navzájom nezávislé súbory noriem, a preto sa neraz líšia aj obsahovo. Pokojne sa môže stať, že jeden a ten istý tovar bude z hľadiska zaradenia pod určitý preferenčný režim pochádzať z krajiny X, kým napr. pre účely uvalenia antidumpingového cla bude pochádzať z krajiny Y.

Význam transparentného určovania pôvodu dokladá aj uzatvorenie Dohody o pravidlách pôvodu, ktorá bola jedným z výsledkom Uruguajského kola rokovaní zakladajúceho WTO. Hlavným cieľom Dohody je postupná harmonizácia nepreferenčných pravidiel pôvodu, a to jednak na úrovni členských štátov (keďže mnohé štáty používajú pre rôzne účely rôzne súbory nepreferenčných pravidiel pôvodu), ako aj na úrovni multilaterálnej, t.j. medzi jednotlivými štátmi. Pre obdobie do ukončenia harmonizačných prác Dohoda stanovuje aspoň minimálne štandardy ktoré by mali pravidlá pôvodu spĺňať. Po ukončení prechodného obdobia by mali byť všetky príslušné pravidlá harmonizované. Pôvodne sa počítalo, že sa tak stane už v roku 2008. Ťažkosti, ktoré tento proces sprevádzajú však spôsobili, že konečný termín je neustále posúvaný a Výbor pre pravidlá pôvodu svoju prácu dodnes nedokončil.

Nepreferenčné pravidlá pôvodu

Za tovar, ktorý má pôvod v určitej krajine, sa bude podľa colného kódexu považovať tovar, ktorý bol v tejto krajine úplne získaný alebo vyrobený, alebo ktorý v tejto krajine ako v poslednej podstúpil podstatné a hospodársky odôvodnené spracovanie v prípade, že sa na jeho výrobe podieľali viaceré krajiny.

Tovar úplne získaný alebo vyrobený v jednej krajine

Prípady, kedy sa tovar považuje za úplne získaný alebo vyrobený v jednej krajine, Colný kódex taxatívne menuje. Podľa článku 23 ods. 2 sa jedná o minerály vyťažené v danej krajine; rastlinné produkty vypestované v danej krajine; živé zvieratá narodené a chované v danej krajine; produkty zo živých zvierat chovaných v danej krajine; produkty poľovníctva a rybárstva vykonávaného v danej krajine; produkty morského rybárstva a iné produkty získané mimo teritoriálneho mora registrovanými plavidlami danej krajiny, ktoré sú v danej krajine zaregistrované alebo prihlásené a ktoré sa plavia pod vlajkou tejto krajiny; tovar získaný alebo vyrobený na palube spracovateľských lodí z menovaných produktov, ktoré majú pôvod v danej krajine, ktoré sú v tejto krajine zaregistrované alebo prihlásené a ktoré sa plavia pod vlajkou tejto krajiny; produkty získané z morského dna alebo z pôdy pod morským dnom mimo teritoriálneho mora za podmienky, že daná krajina má výhradné práva na využitie morského dna alebo pôdy pod morským dnom; odpad a vyradené produkty z výrobných operácií a použitý tovar zozbieraný v tejto krajine, ktoré môžu byť použité iba na výrobu surovín; a konečne tovar vyrobený v danej krajine výlučne z vyššie menovaných produktov alebo ich derivátov, a to v akomkoľvek štádiu výroby.

Podstatné spracovanie

Určenie pôvodu u tovaru, ktorý je úplne získaný alebo vyrobený v jednej krajine, v teoretickej rovine nespôsobuje väčšie problémy. V mnohých prípadoch sa však na výrobe určitého tovaru výrobe podieľa viac krajín. Základné pravidlo na riešenie týchto prípadov poskytuje článok 24 CK – za krajinu pôvodu sa považuje krajina, v ktorej sa ako v poslednej uskutočnilo jeho podstatné a hospodársky odôvodnené spracovanie, a to v podnikoch na to určených a ktorého výsledkom je nový výrobok, alebo ktoré predstavuje dôležitý stupeň výroby. Takto voľne nastavené pravidlo so sebou prináša riziko zneužitia. Preto článok 25 stanovuje, že spracovanie alebo prepracovanie, pri ktorom sa zistí, alebo pri ktorom skutočnosti nasvedčujú, že jeho jediným účelom je snaha obísť predpisy uplatňované v spoločenstve na tovar z určitých krajín, sa za žiadnych okolností nebude považovať za také, na základe ktorého mu bude môcť byť pridelený pôvod v danej krajine podľa článku 24.

Je zjavné, že pojem „posledné podstatné spracovanie“ je sám o sebe veľmi neostrý a umožňuje flexibilnú interpretáciu. Jeho konkretizáciu však, s výnimkou niektorých špecifických druhov tovaru, v colných predpisoch nenájdeme. Preto k naplneniu jeho obsahu musel napomôcť Európsky súdny dvor.

V prípade Uberseehandel[3] súd vyslovil názor, že určenie pôvodu tovaru musí byť založené na skutočnom a objektívnom rozlíšení medzi surovinou a spracovaným produktom. Preto posledné spracovanie je podstatné iba za podmienky že výsledný produkt má vlastnosti a zloženie, ktoré pred týmto spracovaním nemal. V prípadoch Yoshida[4] súd upriamil pozornosť na samotný výrobný proces. Posledné podstatné spracovanie musí podľa neho byť interpretované ako kombinácia činností, ktorých výsledkom je výroba nového, originálneho produktu. V tomto prípade požiadavka (Komisie), aby prakticky všetky súčiastky použité pri výrobe produktu boli komunitárneho pôvodu, vrátané súčiastok nízkej hodnoty, ktoré samy o sebe nie sú využiteľné kým sa nestanú súčasťou celku, by viedla k popretiu zmyslu pravidiel určovania pôvodu. V prípade Brother[5]sa súd vyjadril k pôvodu u montovaných výrobkov, pričom sa oprel kritérium pridanej hodnoty. Jednoduché montážne operácie, ktoré nevyžadujú personál so zvláštnou kvalifikáciou pre daný druh práce, zložité nástroje alebo špeciálne vybavené továrne za účelom montáže, nenapĺňajú definíciu podstatného spracovania v zmysle článku 24. Avšak aj montážna operácia môže výrobku priznať štatút pôvodu, pokiaľ z technického pohľadu predstavuje rozhodujúci výrobný stupeň v rámci ktorého sa využitie jednotlivých komponentov stane definitívnym a príslušný výrobok nadobudne svoje špecifické vlastnosti. Kde však tento technický test nevedie k rozhodnej odpovedi, je potrebné vziať do úvahy ako pomocné kritérium hodnotu pridanú danou montážou. Základom je, aby montáž ako celok znamenala zreteľné zvýšenie obchodnej hodnoty konečného produktu. Z hľadiska tohto rozhodnutia tak v podobných prípadoch býva nutné porovnať hodnotu pridanú v krajine montáže s hodnotou pridanou v ostatných krajinách.

Produktovo špecifické pravidlá

Okrem všeobecného pravidla o poslednom podstatnom spracovaní obsahujú komunitárne predpisy, menovite Vykonávacie nariadenie a jeho prílohy, pre niektoré druhy výrobkov špeciálne pravidlá určovania pôvodu.

Pre textil a textilné výrobky je kritériom zaradenie v rámci položiek kombinovanej nomenklatúry. Za proces rozhodujúci pre určenie pôvodu sa považuje také spracovanie alebo prepracovanie, v dôsledku ktorého sú získané výrobky zaradené do podpoložky inej ako sú podpoložky pre rôzne nepôvodné materiály použité na výrobu (čl. 36 a 37 vykonávacieho nariadenia). Nariadenie ďalej v článku 38 menuje činnosti, ktoré sa bez ohľadu na zmenu položky nepovažujú za dostatočné pre určenie štatútu výrobkov s pôvodom (napr. označovanie, balenie, triedenie, činnosti spojené s uchovávaním v dobrom stave atď...).

Náhradné diely majú ten istý pôvod ako zariadenie, stroj či vozidlo prepustené do voľného obehu do ktorého sú určené.

Konečne prílohy 10 a 11 Vykonávacieho nariadenia obsahujú zoznam výrobkov, u ktorých sú stanovené konkrétne, produktovo špecifické pravidlá pre určovanie pôvodu. Tie sú v závislosti na druhu výrobkov založené na metódach popisu výrobného alebo spracovateľského postupu, zmene položky v kombinovanej nomenklatúre, alebo na teste hodnoty pridanej spracovaním (viď ďalej).

Preferenčné pravidlá pôvodu

...

Zde není konec článku. Pro zobrazení plné verze všech článků se prosím přihlaste nebo se zcela zdarma registrujte