Mezinárodní silniční přeprava zboží - díl 1

Česká republika má, i vďaka geografickým predpokladom, vybudovanú jednu z najhustejších cestných sietí v Európe, no na druhej strane možno pozorovať nie úplne dostačujúcu kvalitu používaných komunikácií.[1] Tento nepríjemný fakt vystúpil do popredia najmä po vstupe ČR do Európskej Únie a s tým súvisiacim nárastom objemu prepravovaného tovaru. Cestná preprava v rámci EÚ získala postupne dominantné postavenie a to hlavne na úkor železníc. Dôvodov je mnoho a za základné možno považovať kvalitnú a hustú cestnú sieť v rámci EÚ, flexibilitu a rýchlosť dopravcov a možnosti dodávky tzv. dom – dom.[2] Ani ČR nie je v tomto smere výnimkou a cestná preprava je najviac využívanou alternatívou pri preprave tovaru.

Všeobecná charakteristika a rozsah aplikácie Dohovoru CMR

Pri medzinárodnej preprave tovaru po cestách sa právne vzťahy z prepravnej zmluvy riadia na základe § 756 obchodného zákonníka prednostne Dohovorom o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len Dohovor CMR)[3] a Protokolom 1978 k Dohovoru,[4] ktorého je Česká republika zmluvným štátom.[5] Tento dohovor bol prijatý v Ženeve v roku 1956 a pre vtedajšiu Československú socialistickú republiku vstúpil do platnosti 3. decembra 1974.

Hneď začiatkom je potrebné upozorniť na fakt, že aplikácia pravidiel obsiahnutých v Dohovore CMR sa vzťahuje na samotné prepravné zmluvy (contract of carriage) a nie na zmluvy zasielateľské a podobné.[6] Z uvedeného však nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by nebol dopravca oprávnený uskutočniť časť či celú prepravu za pomoci iných dopravcov.[7]

Charakterizovať Dohovor CMR ako komplexné riešenie prepravnej zmluvy by bolo chybou. Pokrýva totiž len niektoré (svojím spôsobom najvýznamnejšie) náležitosti prepravnej zmluvy[8] a tak či už bude v prípadnom spore rozhodovať súd zmluvného štátu a používať Dohovor CMR ako súčasť lex fori, alebo súd iného štátu, ktorý použije Dohovor CMR na základe inkorporačnej doložky,[9] v každom prípade bude značné množstvo otázok spadať do oblasti kolízie právnych poriadkov a ich riešenia pomocou pravidiel medzinárodného práva súkromného.

Ak prejdeme k samotnému charakteru Dohovoru CMR zistíme, že základným rozdielom oproti českému obchodnému zákonníku je zásadne kogentný charakter ustanovení Dohovoru. Všetky ustanovenia, ktoré sa priamo alebo nepriamo odchyľujú od jeho ustanovení sú na základe čl. 41 ods. 1 neplatné a právne neúčinné, pričom nasledujúci ods. 2 poskytuje demonštratívny výpočet takýchto ustanovení.

Konkrétna zmluva v medzinárodnej preprave sa riadi dohovorom CMR za splnenia nasledujúcich podmienok:

1.Miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto dodania zásielky ležia v rôznych štátoch.

2. Aspoň jeden z štátov, v ktorých je preprava vykonávaná je zmluvným štátom Dohovoru CMR.[10]

3. Predmetom prepravy je zásielka – teda tovar. V prípade Dohovoru CMR nemožno za tovar považovať kontajnery, v ktorých je preprava uskutočňovaná.

4. Preprava je uskutočňovaná cestným vozidlom, za ktoré možno považovať – motorové vozidlá, návesové súpravy, prívesy a návesy podľa čl. 4 Dohovoru o cestnej premávke z roku 1949. Nie je tu rozdiel medzi nákladnými a osobnými vozidlami, ktorými sa vykonáva preprava. Otázkou je nakoľko je možné kvalifikovať ako vzťah podliehajúci Dohovoru CMR prepravu po vlastných kolesách tzn. ak je prepravovaným tovarom automobil, prípadne kamión a dopravca tento, lapidárne povedané, len dovezie k príjemcovi. V. Roubal v tejto súvislosti uvádza, že preprava musí byť uskutočňovaná „pomocou vozidiel“ a možnosť prepravy po vlastných kolesách vylučuje.[11] Celkom zjavná vôľa vylúčiť takýto spôsob prepravy z rozsahu pôsobenia Dohovoru CMR je badať v anglickom texte, kde sa používa výraz „in vehicles“, čo možno preložiť ako „vo vozidle“, zatiaľ čo francúzsky text pracuje s výrazom „au moyen de véhicule“, čo je podľa môjho názoru výraz odlišný a znamená pomocou vozidla. Český preklad operuje s pojmom „silničním vozidlem“ čo je sémanticky nesporne bližšie k francúzskemu originálu a umožňuje pripusteniu tejto možnosti dvere nezabuchnúť a jej posúdenie nechať na jednotlivých národných súdoch. Dohovor taktiež neobsahuje nároky na technický stav vozidla tzn. nakoľko je vozidlo spôsobilé pre cestnú premávku, no z ustanovenia čl. 17 ods. 3 je implicitne možno dovodiť povinnosť dopravcu použiť vozidlo bez chýb[12] vhodné pre danú trasu a druh tovaru.

5. Preprava je vykonávaná za úplatu. Domnievam sa však, že za úplatu možno v tomto prípade považovať aj iné ako peňažné plnenie. Bezplatné prepravy aj ak napĺňajú teritoriálne kritérium medzinárodnosti nemožno kvalifikovať ako vzťahy podliehajúce Dohovoru CMR.

6. Aj v prípade nenaplnenia stanovených podmienok je možné zmluvu podriadiť režimu Dohovoru CMR v prípade formulácie príslušnej doložky zmluvnými stranami. Názory na prípustnosť inkorporačnej doložky neboli jednoznačné, pretože ak by sme vychádzali z ustanovení čl. 41 ods. 1 Dohovoru CMR stricto sensu, tak vzhľadom na zákaz akéhokoľvek odchýlenia od ustanovení Dohovoru, s výnimkou ním výslovne povolených, ktorý obsahuje by bola zhora uvedená možnosť neprípustná avšak vzhľadom na rozšírenú prax je súdmi tento zákaz pravdepodobne celkom správne prehliadaný.[13]

Dohovor CMR vo svojom článku 1 rovnako konštatuje, že pre jeho použitie nie je, po naplnení zhora uvedených podmienok, nutné brať do úvahy trvalé bydlisko, či štátnu príslušnosť zmluvných strán a bez ďalšieho tým nutno chápať aj domicil a miesto podnikania.[14] Za zdôraznenie stojí situácia, v ktorej český odosielateľ uzaviera prepravnú zmluvu s českým dopravcom a miesto určenia je v inom štáte. V tomto prípade uzatvárajú zmluvné strany zmluvu o preprave veci podľa dohovoru CMR a nie podľa obchodného zákonníka, na čo sa v praxi často zabúda.[15] Teritoriálne kritérium medzinárodného charakteru prepravy (prekročenie hranice) vychádza z kontraktuálneho zámeru (článok 1 Dohovoru CMR hovorí o predpokladanom mieste dodania) a pre podradenie prepravnej zmluvy pod režim Dohovoru CMR, nie je preto nutné faktické naplnenie tejto skutočnosti.

Použitie Dohovoru CMR je naopak vylúčené v prípade :

a. prepravy vykonávané v rámci medzinárodných poštovných zmlúv

b. prepravy mŕtvol[16]

c. prepravy sťahovaných zvrškov (nábytok)[17]

Špecifickou je preprava nebezpečného tovaru, o ktorom sa Dohovor CMR zmieňuje len v čl. 22, kde ukladá povinnosť upozorniť na nebezpečnosť takejto zásielky. Podrobnosti určuje Európska dohoda o medzinárodnej cestnej preprave nebezpečných vecí z roku 1957, ktorá definuje nebezpečnú vec ako každú látku, materiál a predmety, ktorých fyzikálne – chemické vlastnosti môžu v prípade dopravnej nehody alebo v prípade mimoriadnej udalosti negatívne ohroziť život alebo zdravie ľudí či zvierat alebo bezpečnosť materiálnych statkov či životného prostredia.[18]

Dohovor CMR pôsobí aj v prípade, ak je preprava vykonávaná priamo štátom, prípadne štátnymi inštitúciami či štátnymi organizáciami. Táto formulácia slúžila, vzhľadom na dobu vzniku Dohovoru, k jeho jednoznačnejšej aplikácií v krajinách socialistického bloku.[19]

Nákladný list CMR