Predchádzajúca časť série o právnej úprave dovozu tovaru do ES bola venovaná klasifikácii tovaru podľa kombinovanej nomenklatúry. V dnešnej časti sa podrobnejšie pozrieme na určovanie pôvodu a na colnú hodnotu tovaru.

1. PÔVOD TOVARU

Určenie pôvodu dovážaného tovaru je ďalším krokom pri stanovovaní konečnej colnej povinnosti. Aj keď na základe princípu najvyšších výhod uplatňovaným v rámci WTO by malo byť s tovarom z členských štátov teoreticky poskytované rovné zaobchádzanie, určenie krajiny pôvodu je často mimoriadne dôležité, a to z niekoľkých dôvodov. Prvý súvisí s poskytovaním preferenčných zvýhodnení výrobkom z určitých krajín. Aby tovar mohol požívať preferenčné zaobchádzanie, bude potrebné preukázať, že pochádza z krajiny voči ktorej sa tento režim uplatňuje. Pôvod tovaru bude ďalej potrebné určiť v rámci uplatňovania obchodno-politických opatrení, ako sú kvantitatívne obmedzenia či antidumpingové clá apod., ktoré nie sú uložené plošne, ale spájajú sa výrobkami pochádzajúcimi z konkrétnej krajiny. V neposlednom rade má určovanie pôvodu tovaru význam pre štatistické účely ako zdroj údajov o teritoriálnej štruktúre zahraničného obchodu. V globalizovanej ekonomike charakterizovanej pokročilou deľbou práce bude pravidlom, že jednotlivé stupne výrobného procesu či spracovania výrobku sa odohrávajú v rôznych krajinách a pôvod tovaru preto v mnohých prípadoch nemožno spoľahlivo určiť jednoduchým úsudkom. Preto komunitárny právny poriadok stanovuje kritériá, ktorých účelom je vysporiadať sa s touto skutočnosťou.

Inštitút určovania pôvodu tovaru má svoje neopomenuteľné špecifiká. Skutočnosť, že je takmer vždy spojený s obchodnou politikou uplatňovanou štátom, vysvetľuje neexistenciu jednotnej, univerzálne prijímanej definície pôvodu (na rozdiel od kombinovanej nomenklatúry či colnej hodnoty). Výhodnosť rozširujúceho alebo naopak reštriktívneho poňatia bude v konkrétnom prípade závisieť od sledovaného politického cieľa.[1]

Európski normotvorcovia si boli vedomí skutočnosti, že autonómne uplatňovanie vlastných pravidiel pôvodu jednotlivými členskými štátmi by do značnej miery podrývalo účinnosť nástrojov spoločnej obchodnej politiky. Z tohto dôvodu bola táto problematika v práve ES upravená už od samotných počiatkov fungovania colnej únie a spoločného colného sadzobníku, a to Nariadením Rady 802/68. To bolo s prijatím colného kódexu zrušené, avšak judikatúra ESD vzťahujúca sa k nemu svoju úlohu interpretačného vodítka plní naďalej.

Súčasná úprava určovania pôvodu tovaru v práve ES je roztrieštená. Je obsiahnutá v colnom kódexe, vykonávacom nariadení a v protokoloch k medzinárodným zmluvám, ktoré zakladajú preferenčné režimy obchodovania. Rozlišujú sa pritom pravidlá pre určovanie preferenčného pôvodu a pravidlá pre určovanie nepreferenčného pôvodu tovaru. Hlavný rozdiel medzi týmito skupinami pravidiel je daný účelom ich aplikácie. Tzv. preferenčné pravidlá pôvodu plnia jeden jediný účel – pomocou nich sa určí, či sa na daný tovar vzťahuje konkrétny preferenčný režim, alebo nie. Nepreferenčné pravidlá sa použijú vo všetkých ostatných situáciách, v ktorých je z nejakého dôvodu potrebné určiť pôvod tovaru. Bude sa jednať napr. o určovanie pôvodu pre štatistické účely, uplatňovanie obchodno-politických opatrení ako sú kvóty, antidumping, či vyrovnávacie opatrenia, alebo pre vystavenie osvedčenia o pôvode tovaru pre vývozcov zo Spoločenstva.[2] Preferenčné a nepreferenčné pravidlá predstavujú navzájom nezávislé súbory noriem, a preto sa neraz líšia aj obsahovo. Pokojne sa môže stať, že jeden a ten istý tovar bude z hľadiska zaradenia pod určitý preferenčný režim pochádzať z krajiny X, kým napr. pre účely uvalenia antidumpingového cla bude pochádzať z krajiny Y.

Význam transparentného určovania pôvodu dokladá aj uzatvorenie Dohody o pravidlách pôvodu, ktorá bola jedným z výsledkom Uruguajského kola rokovaní zakladajúceho WTO. Hlavným cieľom Dohody je postupná harmonizácia nepreferenčných pravidiel pôvodu, a to jednak na úrovni členských štátov (keďže mnohé štáty používajú pre rôzne účely rôzne súbory nepreferenčných pravidiel pôvodu), ako aj na úrovni multilaterálnej, t.j. medzi jednotlivými štátmi. Pre obdobie do ukončenia harmonizačných prác Dohoda stanovuje aspoň minimálne štandardy ktoré by mali pravidlá pôvodu spĺňať. Po ukončení prechodného obdobia by mali byť všetky príslušné pravidlá harmonizované. Pôvodne sa počítalo, že sa tak stane už v roku 2008. Ťažkosti, ktoré tento proces sprevádzajú však spôsobili, že konečný termín je neustále posúvaný a Výbor pre pravidlá pôvodu svoju prácu dodnes nedokončil.       

Nepreferenčné pravidlá pôvodu

Za tovar, ktorý má pôvod v určitej krajine, sa bude podľa colného kódexu považovať tovar, ktorý bol v tejto krajine úplne získaný alebo vyrobený, alebo ktorý v tejto krajine ako v poslednej podstúpil podstatné a hospodársky odôvodnené spracovanie v prípade, že sa na jeho výrobe podieľali viaceré krajiny.

Tovar úplne získaný alebo vyrobený v jednej krajine

Prípady, kedy sa tovar považuje za úplne získaný alebo vyrobený v jednej krajine, Colný kódex taxatívne menuje. Podľa článku 23 ods. 2 sa jedná o minerály vyťažené v danej krajine; rastlinné produkty vypestované v danej krajine; živé zvieratá narodené a chované v danej krajine; produkty zo živých zvierat chovaných v danej krajine; produkty poľovníctva a rybárstva vykonávaného v danej krajine; produkty morského rybárstva a iné produkty získané mimo teritoriálneho mora registrovanými plavidlami danej krajiny, ktoré sú v danej krajine zaregistrované alebo prihlásené a ktoré sa plavia pod vlajkou tejto krajiny; tovar získaný alebo vyrobený na palube spracovateľských lodí z menovaných produktov, ktoré majú pôvod v danej krajine, ktoré sú v tejto krajine zaregistrované alebo prihlásené a ktoré sa plavia pod vlajkou tejto krajiny; produkty získané z morského dna alebo z pôdy pod morským dnom mimo teritoriálneho mora za podmienky, že daná krajina má výhradné práva na využitie morského dna alebo pôdy pod morským dnom; odpad a vyradené produkty z výrobných operácií a použitý tovar zozbieraný v tejto krajine, ktoré môžu byť použité iba na výrobu surovín; a konečne tovar vyrobený v danej krajine výlučne z vyššie menovaných produktov alebo ich derivátov, a to v akomkoľvek štádiu výroby.

Podstatné spracovanie

Určenie pôvodu u tovaru, ktorý je úplne získaný alebo vyrobený v jednej krajine, v teoretickej rovine nespôsobuje väčšie problémy. V mnohých prípadoch sa však na výrobe určitého tovaru výrobe podieľa viac krajín. Základné pravidlo na riešenie týchto prípadov poskytuje článok 24 CK – za krajinu pôvodu sa považuje krajina, v ktorej sa ako v poslednej uskutočnilo jeho podstatné a hospodársky odôvodnené spracovanie, a to v podnikoch na to určených a ktorého výsledkom je nový výrobok, alebo ktoré predstavuje dôležitý stupeň výroby. Takto voľne nastavené pravidlo so sebou prináša riziko zneužitia. Preto článok 25 stanovuje, že spracovanie alebo prepracovanie, pri ktorom sa zistí, alebo pri ktorom skutočnosti nasvedčujú, že jeho jediným účelom je snaha obísť predpisy uplatňované v spoločenstve na tovar z určitých krajín, sa za žiadnych okolností nebude považovať za také, na základe ktorého mu bude môcť byť pridelený pôvod v danej krajine podľa článku 24.

Je zjavné, že pojem „posledné podstatné spracovanie“ je sám o sebe veľmi neostrý a umožňuje flexibilnú interpretáciu. Jeho konkretizáciu však, s výnimkou niektorých špecifických druhov tovaru, v colných predpisoch nenájdeme. Preto k naplneniu jeho obsahu musel napomôcť Európsky súdny dvor.

V prípade Uberseehandel[3] súd vyslovil názor, že určenie pôvodu tovaru musí byť založené na skutočnom a objektívnom rozlíšení medzi surovinou a spracovaným produktom. Preto posledné spracovanie je podstatné iba za podmienky že výsledný produkt má vlastnosti a zloženie, ktoré pred týmto spracovaním nemal. V prípadoch Yoshida[4] súd upriamil pozornosť na samotný výrobný proces. Posledné podstatné spracovanie musí podľa neho byť interpretované ako kombinácia činností, ktorých výsledkom je výroba nového, originálneho produktu. V tomto prípade požiadavka (Komisie), aby prakticky všetky súčiastky použité pri výrobe produktu boli komunitárneho pôvodu, vrátané súčiastok nízkej hodnoty, ktoré samy o sebe nie sú využiteľné kým sa nestanú súčasťou celku, by viedla k popretiu zmyslu pravidiel určovania pôvodu. V prípade Brother[5] sa súd vyjadril k pôvodu u montovaných výrobkov, pričom sa oprel kritérium pridanej hodnoty. Jednoduché montážne operácie, ktoré nevyžadujú personál so zvláštnou kvalifikáciou pre daný druh práce, zložité nástroje alebo špeciálne vybavené továrne za účelom montáže, nenapĺňajú definíciu podstatného spracovania v zmysle článku 24. Avšak aj montážna operácia môže výrobku priznať štatút pôvodu, pokiaľ z technického pohľadu predstavuje rozhodujúci výrobný stupeň v rámci ktorého sa využitie jednotlivých komponentov stane definitívnym a príslušný výrobok nadobudne svoje špecifické vlastnosti. Kde však tento technický test nevedie k rozhodnej odpovedi, je potrebné vziať do úvahy ako pomocné kritérium hodnotu pridanú danou montážou. Základom je, aby montáž ako celok znamenala zreteľné zvýšenie obchodnej hodnoty konečného produktu. Z hľadiska tohto rozhodnutia tak v podobných prípadoch býva nutné porovnať hodnotu pridanú v krajine montáže s hodnotou pridanou v ostatných krajinách.

Produktovo špecifické pravidlá

Okrem všeobecného pravidla o poslednom podstatnom spracovaní obsahujú komunitárne predpisy, menovite Vykonávacie nariadenie a jeho prílohy, pre niektoré druhy výrobkov špeciálne pravidlá určovania pôvodu.

Pre textil a textilné výrobky je kritériom zaradenie v rámci položiek kombinovanej nomenklatúry. Za proces rozhodujúci pre určenie pôvodu sa považuje také spracovanie alebo prepracovanie, v dôsledku ktorého sú získané výrobky zaradené do podpoložky inej ako sú podpoložky pre rôzne nepôvodné materiály použité na výrobu (čl. 36 a 37 vykonávacieho nariadenia). Nariadenie ďalej v článku 38 menuje činnosti, ktoré sa bez ohľadu na zmenu položky nepovažujú za dostatočné pre určenie štatútu výrobkov s pôvodom (napr. označovanie, balenie, triedenie, činnosti spojené s uchovávaním v dobrom stave atď...).  

Náhradné diely majú ten istý pôvod ako zariadenie, stroj či vozidlo prepustené do voľného obehu do ktorého sú určené.

Konečne prílohy 10 a 11 Vykonávacieho nariadenia obsahujú zoznam výrobkov, u ktorých sú stanovené konkrétne, produktovo špecifické pravidlá pre určovanie pôvodu. Tie sú v závislosti na druhu výrobkov založené na metódach popisu výrobného alebo spracovateľského postupu, zmene položky v kombinovanej nomenklatúre, alebo na teste hodnoty pridanej spracovaním (viď ďalej).   

Preferenčné pravidlá pôvodu

Ako už bolo spomenuté na viacerých miestach, určité výrobky z niektorých krajín môžu byť do Spoločenstva dovážané za zvýhodnených podmienok. Takéto zvýhodnenie býva poskytované buď jednostranne – typicky Zovšeobecnený systém preferencií (GSP), alebo na zmluvnom základe v rámci spektra rôznych preferenčných obchodných dohôd uzatvorených Spoločenstvom. Aby boli poskytované zvýhodnenia dostatočne adresné, obsahuje každý právny inštrument zakladajúci niektorý z preferenčných režimov vlastné pravidlá pôvodu, ktoré stanovujú, kedy sa určitý tovar považuje za vyprodukovaný v krajine, na ktorú sa tento režim vzťahuje. Právna úprava preferenčných pravidiel pôvodu je spravidla obsiahnutá v protokoloch k jednotlivým preferenčným obchodným dohodám;[6] pravidlá pôvodu pre poskytovanie preferencií v rámci GSP stanovuje vykonávacie nariadenie k Colnému kódexu.

Z hľadiska kritérií pôvodu vychádzajú preferenčné pravidlá pôvodu z podobných myšlienkových základov ako pravidlá nepreferenčné. Pôvodu určitej krajiny sa pravidelne priznáva tovaru, ktorý bol v tejto krajine úplne získaný, čo býva doplnené explicitným vymenovaním nevyvrátiteľných právnych domnienok stanovujúcich prípady, kedy sa tovar za takýto považuje, podobne ako u nepreferenčných pravidiel. U tovaru vyrobeného z dovezených materiálov alebo častí býva priznanie pôvodu viazané na dostatočné spracovanie alebo opracovanie v tejto krajine.

Napriek týmto spoločným znakom majú preferenčné pravidlá určité špecifiká, ktoré determinujú ich odlišnú povahu. V prvom rade sa s výnimkou GSP jedná o zmluvné pravidlá, vyjadrujúce spoločnú vôľu Spoločenstva a subjektov medzinárodného práva stojacich mimo Spoločenstvo. Kým nepreferenčné pravidlá sa použijú na široký a rôznorodý okruh situácií, často vopred nepredvídateľných, právne inštrumenty obsahujúce preferenčné pravidlá majú omnoho jasnejší politický cieľ – podporiť domácich výrobcov zvýhodnenej krajiny tým, že sa ich produkcii uľahčí prístup na trh Spoločenstva. Účinnosť preferenčných ujednaní je určená nielen veľkosťou úľav a okruhom zvýhodnených výrobkov, závisí aj na podmienkach, za akých je toto zvýhodnenie priznané. Vzhľadom na to, že je nastavenie určovania pôvodu v jednotlivých preferenčných ujednaniach skutočne viac či menej odlišné, nebude prehnané označiť preferenčné pravidlá pôvodu za de facto zvláštny, samostatný nástroj obchodnej politiky.

Uvedené, ale aj ďalšie skutočnosti majú za následok, že preferenčné pravidlá pôvodu bývajú vo všeobecnosti omnoho podrobnejšie a zároveň prísnejšie v porovnaní flexibilnejšími pravidlami nepreferenčnými. Jedná sa predovšetkým o kritérium dostatočného spracovania.[7]

Prístupy k definovaniu dostatočného spracovania

Ako bolo naznačené už  v rámci pojednania o pravidlách nepreferenčných, pri definovaní podstatného, resp. dostatočného spracovania nachádzajú uplatnenie tri odlišné prístupy:[8]

a. Podrobný popis výrobných alebo spracovateľských operácií, ktoré podmieňujú priznanie určitého pôvodu (technický test). Táto metóda môže byť vhodná pri niektorých druhoch výrobkov, pre ktoré je charakteristický práve spôsob ich výroby. Avšak nevýhody spojené so širokým uplatňovaním technického testu, spojené s nutnosťou u každého výrobku presne definovať výrobný postup, sú zjavné už na prvý pohľad.

b. Test zmeny colného zaradenia (change of tariff heading – CTH) . Výrobok sa považuje za dostatočne opracovaný, ak je klasifikovaný pod inou položkou kombinovanej nomenklatúry ako použité nepôvodné materiály. Táto metóda sa dobre hodí na určovanie pôvodu tovaru charakterizovaného nižším stupňom opracovania. U zložitejších výrobkov však jej objektivita výrazne klesá.

c. Percentný test pridanej hodnoty. Táto metóda porovnáva hodnotu použitých materiálov a častí pred posudzovanou spracovateľskou operáciou a po nej. Pravidlá založené na teste pridanej hodnoty percentuálne stanovia, aký minimálny podiel musí mať táto spracovateľská operácia na výslednej cene produktu, aby bola určujúca pre pôvod tovaru. Určovať pôvod pomocou testu pridanej hodnoty je výhodné predovšetkým u zložitých, technologicky náročnejších výrobkov.

Po dlhé roky bola v preferenčných ujednaniach Spoločenstva uprednostňovanou metóda CTH, čo bolo zrejme dané predovšetkým orientáciou týchto ujednaní na rozvojové krajiny so zodpovedajúcou komoditnou štruktúrou dovozov. Kritérium zmeny colného zaradenia spravidla vystupovalo ako všeobecné pravidlo, ktoré bývalo doplnené o zoznamy špecifických požiadaviek pre niektoré druhy výrobkov. Zlyhávanie metódy CTH pri určovaní pôvodu zložitejších výrobkov a jej nevhodnosť pre obchodovanie s vyspelejšími krajinami však nutne viedli k prehodnoteniu tohto prístupu. Od 90. rokov, okrem iného pod vplyvom koncepcie tzv. pan-európskych pravidiel (viď ďalej), sa v nových protokoloch postupne presadil prístup kazuistický, ktorý kombinuje všetky tri metódy, pričom však neuprednostňuje žiadnu z nich. V nových protokoloch o určovaní pôvodu jediným všeobecným kritériom ostáva „podstatné spracovanie“ a všetky konkrétne pravidlá sú obsiahnuté v zoznamoch, ktorých štruktúra vychádza z kombinovanej nomenklatúry. Tieto zoznamy pre každý druh tovaru určujú samostatné, produktovo špecifické kritérium dostatočného spracovania, založené na niektorej z uvedených metód.

Kumulácia pôvodu

Dôležitou súčasťou preferenčných pravidiel pôvodu, ktorá do značnej miery ovplyvňuje celkovú efektívnosť preferenčných usporiadaní, sú systémy kumulácie pôvodu. Kumulácia pôvodu umožňuje, aby pri výrobe mohli byť použité materiály z iných zúčastnených štátov bez ujmy na preferenčnom pôvode takto vyprodukovaného tovaru. Podstatu kumulácie pôvodu možno najlepšie pochopiť na jednoduchom príklade:

Krajina A má s krajinou B uzatvorenú dohodu o voľnom obchode, ktorej súčasťou je pravidlo o bilaterálnej kumulácii pôvodu. Pre určenie pôvodu nami sledovaného výrobku je stanovený test pridanej hodnoty nasledujúceho znenia: „Výrobok sa pokladá za vyrobený v krajine B, pokiaľ nárast ceny je dôsledkom montáže komponentov a ak prípadné zabudovanie komponentov s pôvodom v krajine B predstavuje aspoň 45% ceny výrobku ex works.“ V našom prípade výsledná cena produktu je 100 EUR, z ktorej 20% pripadá na komponenty z krajiny A, 10% komponenty z krajiny B a 40% na komponenty z krajiny C, ktorá nie je zmluvnou stranou dohody. Zvyšných 30% ceny predstavuje hodnota pridaná montážou v krajine B. Ak by sme test pridanej hodnoty aplikovali izolovane od ostatných ustanovení, hodnota pridaná v krajine B by predstavovala 40%, čo by na priznanie preferenčného pôvodu nestačilo. Na základe kumulačného pravidla sa však pre účely určenia preferenčného pôvodu na komponenty z krajiny A hľadí ako na komponenty s pôvodom v krajine B. Celková pridaná hodnota v krajine B tak bude predstavovať 60% ceny výrobku, ktorý tak získa preferenčný pôvod a tým pádom právo na bezcolný prístup na trh v krajine A.

Kumulačné pravidlá teda vytvárajú fikciu pôvodu, ktorá výrobcom z recipientskej krajiny, ktorí pri výrobe používajú materiály z krajín zúčastnených na kumulácii,  umožňuje získanie nároku na preferenčné zaobchádzanie za priaznivejších podmienok. V uvedenom príklade sa jednalo o základnú formu kumulácie. V závislosti na počte zúčastnených strán a na rozsahu však rozlišujeme viaceré druhy a stupne. V literatúre sa v tomto ohľade môžeme stretnúť s miernymi odlišnosťami, ktoré sú však záležitosťou viac-menej formálneho, a nie vecného rázu. V tomto článku som si vypožičal klasifikáciu od Priessa a Pethkeho[9], ktorá sa zdá byť najdôslednejšia. Autori uvádzajú nasledovné druhy kumulácie:   

-         Unilaterálna kumulácia, ktorej základom sú jednostranné pravidlá. Tento druh kumulácie sa uplatňuje medzi ES a adresátmi zvýhodnení v rámci GSP.

-         Bilaterálna kumulácia je súčasťou každej preferenčnej dohody. Zahŕňa materiály a výrobky majúce pôvod výhradne v zmluvných štátoch.

-         Diagonálna kumulácia vyžaduje účasť aspoň troch krajín, pričom umožňuje kumuláciu medzi rôznymi, právne samostatnými preferenčnými ujednaniami, t.j. vytvára medzi nimi akýsi kumulačný „mostík“.

-         Multilaterálna kumulácia je podobná diagonálnej, tu sa však kumulácia medzi zúčastnenými štátmi uskutočňuje na základe jednej multilaterálnej obchodnej dohody.

Odlišnú rovinu klasifikácie, kombinovateľnú s vyššie uvedeným triedením, predstavuje rozlišovanie kumulácie čiastočnej a plnej:

-         Čiastočná kumulácia umožňuje ekonomickým subjektom používať pri výrobe materiály majúce pôvod v inej krajine, pričom sa na ne hľadí ako by mali pôvod v krajine kde sú spracovávané.

-         Plná kumulácia má výrazne integrujúce prvky, pretože sa vzťahuje nielen na použité materiály, ale aj na spracovateľské operácie na území zúčastneného štátu. Tieto operácie, hoci samé o sebe nie sú spôsobilé na vznik statusu pôvodu, sa pre účely určenia pôvodu plne započítavajú do ďalších spracovateľských operácií na území iného zúčastneného štátu.

Základnou, tradičnou formou je systém bilaterálnej čiastočnej kumulácie, ktorá zodpovedá praxi uzatvárania izolovaných preferenčných dohôd s jednotlivými štátmi. Teoreticky nič nebráni uplatňovať plnú kumuláciu na uni- alebo bilaterálnej úrovni, v rámci obchodnej politiky ES sa však na tejto úrovni nevyskytuje. Všeobecný trend v obchodnej politike ES v posledných rokoch, v súvislosti s trendom regionalizácie svetového obchodu, smeruje k postupnému presadzovaniu úplnej diagonálnej kumulácie, čoho najlepším dokladom je koncepcia pan-európskych pravidiel pôvodu.

Pan-európske pravidlá pôvodu, EUROMED

Prístup ES k preferenčným pravidlám pôvodu prešiel od začiatku 90. rokov značne dynamickým vývojom. Spoločenstvo v rámci svojej obchodnej politiky bolo vždy veľmi aktívne v uzatváraní preferenčných dohôd či poskytovaní jednostranných zvýhodnení, pričom každá takáto dohoda či úprava obsahovala vlastný súbor pravidiel pre určovanie pôvodu tovaru. Tieto rozličné liberalizačné nástroje tak na začiatku 90. rokov obsahovali širokú paletu odlišných, vzájomne nesúvisiacich súborov preferenčných pravidiel pôvodu.[10] Takáto rôznorodosť predstavovala značnú administratívnu prekážku obchodu. Prispôsobiť sa takémuto množstvu rôznych úprav pôvodu prináša ekonomickým subjektom nezanedbateľné náklady, ktoré v konečnom dôsledku môžu negovať predpokladaný stimulačný efekt týchto liberalizačných opaterní.[11] Ďalším problémom boli často chýbajúce, alebo nedostatočné kumulačné pravidlá, čo značne obmedzovalo požívanie výhod preferenčných ujednaní predovšetkým malým, otvoreným ekonomikám, ktoré nedisponujú dostatočnými vlastnými zdrojmi na to, aby sa na domáci výrobcovia mohli podieľať na celom výrobnom procese a vyhovieť tak často veľmi náročným pravidlám pôvodu.

Tento stav si v polovici 90. rokov vyžiadal zmenu prístupu Spoločenstva v oblasti preferenčných pravidiel pôvodu.[12] Nový prístup spočíval v postupnej harmonizácii pravidiel pôvodu v jednotlivých dohodách a v zavádzaní účinnejších kumulačných systémov cestou nových, štandardizovaných protokolov o určovaní pôvodu. V literatúre sa tento proces označuje ako zavádzanie tzv. „pan-európskych“ pravidiel pôvodu. Koncepcia pan-európskych pravidiel sa pôvodne týkala len štátov EZVO a krajín východnej a strednej Európy. Harmonizačný proces bol úspešne zavŕšený zhruba na prelome tisícročia, kedy bol v tomto priestore postupne dosiahnutý systém plnej kumulácie pôvodu. So vstupom väčšiny východoeurópskych pridružených krajín do EU určovanie preferenčného pôvodu z týchto krajín prirodzene stratilo opodstatnenie. Harmonizačný proces však sa však v súčasnej dobe rozšíril na euro-stredomorskú obchodnú spoluprácu s cieľom vytvoriť v regióne skutočne efektívne fungujúcu oblasť voľného obchodu, pričom jedným z predpokladov je aj uplatňovnie spoločných pravidiel pôvodu v systéme plnej kumulácie (tzv. pravidlá EUROMED).

2.   COLNÁ HODNOTA TOVARU

Klasifikáciou tovaru zistíme druh tovaru a tým pádom aj sadzbu, podľa ktorej má byť daný tovar preclený. Keďže väčšina colných sadzieb je stanovená valoricky, t.j. ako percentuálny podiel hodnoty tovaru, je práve určenie colnej hodnoty ďalším nevyhnutným krokom pre výpočet konečnej colnej povinnosti.

Spôsob, akým sa určuje colná hodnota tovaru, má priamy vplyv na výšku vymeraného cla. Je preto dôležité, aby sa zakladal na spravodlivých, jednotných a neutrálnych kritériách, ktoré vylučujú uplatňovanie svojvoľných alebo fiktívnych colných hodnôt.[13] V opačnom prípade môže určovanie colnej hodnoty pôsobiť ako prekážka obchodu. Z uvedených dôvodov táto otázka už od počiatku upravená priamo vo Všeobecnej dohode o clách a obchode.

Článok VII GATT stanovuje, že „...hodnota tovaru pre colné účely musí byť založená na skutočnej hodnote dovážaného tovaru, pre ktorý vymeriava clo...  „skutočnou hodnotou“ sa rozumie cena, za ktorú sa v rámci bežného obchodného styku tento, alebo obdobný tovar ponúka k predaju za plne konkurenčných podmienok.... pokiaľ nemožno zistiť skutočnú hodnotu týmto spôsobom, hodnota tovaru pre colné účely sa stanoví na základe jej najbližšieho zistiteľného ekvivalentu.“

Do určitej miery kontroverzná povaha inštitútu určovania colnej hodnoty si však vyžiadala podrobnejšie pravidlá, ktoré by ustanovenie článku VII rozviedli a konkretizovali. Za týmto účelom bol už v roku 1979 v rámci Tokijského kola rokovaní prijatý tzv. Kódex určovania colnej hodnoty (Customs Valuation Code).  V rámci Uruguajského kola bol tento kódex nahradený Dohodou o vykonávaní článku VII GATT 1994 (alebo aj Dohoda o určovaní colnej hodnoty), ktorá však obsahovo zodpovedá Tokijskému kódexu.[14]

Dohoda stanovuje pomerne vyčerpávajúce pravidlá, z ktorých treba pri určovaní colnej hodnoty tovaru vychádzať. Komunitárna úprava obsiahnutá v Colnom kódexe a v jeho vykonávacom nariadení tieto pravidlá v podstate kopíruje s tým, že vykonávacie nariadenie rozvádza niektoré aspekty do väčších podrobností. Pre úpravu WTO aj ES je tak spoločných päť základných metód určovania colnej hodnoty. Dôležité je, že tieto metódy sú navzájom vo vzťahu subsidiarity, t.j. príslušnú metódu možno použiť len vtedy, ak nie je možné určiť colnú hodnotu na základe niektorej z metód predchádzajúcich. Pokiaľ k výsledku nevedie aplikácia žiadnej z nich, ostáva určiť colnú hodnotu akýmikoľvek vhodnými prostriedkami. Medzi spomínaných päť metód patrí:

a. prevodná hodnota tovaru

b. prevodná hodnota rovnakého tovaru

c. prevodná hodnota podobného tovaru

d. hodnota založená na jednotkovej cene rovnakého alebo podobného tovaru

e. vypočítaná hodnota

Prevodná (transakčná) hodnota

Základnou, jednoznačne preferovanou metódou je určovanie colnej hodnoty na základe tzv. prevodnej hodnoty tovaru. Prevodnou hodnotou tovaru je cena, ktorá má byť, alebo je skutočne zaplatená kupujúcim predávajúcemu za tovar predávaný na vývoz na colné územie Spoločenstva (čl. 29/1,3a CK). Colný kódex ďalej špecifikuje, že takouto cenou sa rozumie celková platba, ktorá bola alebo má byť zaplatená kupujúcim predávajúcemu za dovážaný tovar a zahŕňa všetky platby, ktoré boli platené kupujúcim predávajúcemu (alebo tretej osobe) ako podmienka predaja dovážaného tovaru.

Komunitárna úprava stanovovania colnej hodnoty vychádza z metódy c.i.f.,[15] ktorú predpokladá Dohoda WTO. To znamená, že prevodná hodnota by mala zahŕňať všetky náklady spojené s dovozom tovaru, ktoré majú pôvod mimo územia Spoločenstva, a to aj v prípade, že nie sú zahrnuté v kúpnej cene. Podľa článku 32 Colného kódexu preto musí byť cena zaplatená za tovar upravená aj o ďalšie platby: 

a)   platby, ktoré platí kupujúci, ale nie sú zahrnuté v cene zaplatenej za tovar

provízie a odmeny za sprostredkovanie (okrem tzv. nákupných provízií[16])

cena kontajnerov

náklady na belenie (zahŕňajúce prácu i materiál)

b)   hodnota ďalších výrobkov alebo služieb, pokiaľ sú  predávajúcim poskytované v priamej súvislosti s dovážaným tovarom, a to v rozsahu, v ktorom táto hodnota nebola zahrnutá do kúpnej ceny

-     predmety zahrnuté v dovážanom tovare (materiály, súčiastky, dielce apod.)

-     predmety používané pri výrobe tovaru (náradie, matrice, zlievárenské formy...)

-     materiál spotrebovaný pri výrobe tovaru

-    technika, vývoj, umelecká práca, dizajn, plány a nákresy potrebné na výrobu dovážaného tovaru, vyhotovené mimo Spoločenstva

c)      licenčné poplatky za tovar, ktoré musí kupujúci platiť ako podmienku predaja tovaru (okrem platieb za právo reprodukovať tovar dovážaný do Spoločenstva a za právo distribuovať alebo ďalej predávať dovážaný tovar – ods. 5)

d)      akékoľvek výnosy z ďalšieho predaja, nakladania alebo použitia tovaru určené predávajúcemu

e)      náklady na dopravu, poistenie a manipuláciu s tovarom, a to až na miesto, kde tovar vstupuje na colné územie Spoločenstva

Žiadne ďalšie platby nemôžu byť považované za súčasť prevodnej hodnoty tovaru, samozrejme pokiaľ nie sú priamo zahrnuté v  kúpnej cene. Colný kódex v článku 33 explicitne vylučuje tieto:

-          náklady na dopravu od miesta, kde tovar vstúpil na colné územie Spoločenstva;[17]

-          náklady na výstavbu, inštaláciu, montáž, údržbu alebo technickú pomoc vynaložené na dovážaný tovar;

-          úroky z finančného usporiadania vzťahujúce sa na nákup dovážaného tovaru;

-          platby za právo reprodukovať dovážaný tovar v Spoločenstve;

-          nákupné provízie (platby, ktoré platí dovozca sprostredkovateľovi za služby týkajúce sa jeho  zastupovania pri kúpe tovaru);  

-          dovozné clo a iné platby vyberané v Spoločenstve v súvislosti s dovozom alebo predajom tovaru.

Neprijateľnosť prevodnej hodnoty

Valorické colné sadzby majú napriek svojim nesporným prednostiam aj určité nevýhody. Kúpna cena tovaru, ktorá má predstavovať základ pre stanovenie výšky colnej povinnosti, je vždy predovšetkým záležitosťou dohody medzi kupujúcim a predávajúcim a jej výška môže byť ovplyvnená rôznymi faktormi alebo podmienkami. Nie vždy je preto zaručené, že takto dojednaná cena objektívne vyjadruje skutočnú hodnotu tovaru. Preto Čl. 29 ods. 1 CK stanovuje, že prevodná hodnota môže slúžiť ako základ pre určenie colnej hodnoty tovaru len za nasledujúcich podmienok:

a. neexistujú obmedzenia, pokiaľ ide o nakladanie s tovarom a jeho použitie kupujúcim (s výnimkou obmedzení uložených právnymi predpismi alebo štátnymi orgánmi, obmedzení ohraničujúcich územie prípadného následného b. predaja tovaru a obmedzení, ktoré podstatným spôsobom neovplyvňujú hodnotu tovaru);

c. predaj alebo cena nepodliehajú žiadnym podmienkam alebo plneniam, ktorých hodnotu vo vzťahu k tovaru nie je možné zistiť;

d. žiadne výnosy z  ďalšieho predaja, nakladania alebo použitia tovaru nepripadne predávajúcemu, pokiaľ nemožno vykonať primeranú úpravu prevodnej hodnoty;

e. kupujúci a predávajúci nie sú v spojení.

Zvýšenú pozornosť si zasluhuje predovšetkým podmienka uvedená pod písmenom d). Jedná sa o širší problém, ktorý je predmetom záujmu nielen z hľadiska určovania colnej hodnoty, ale má významné dosahy predovšetkým v oblasti daní.

Určovanie colnej hodnoty u obchodov medzi spojenými osobami nadobúda relevanciu predovšetkým v súvislosti s globalizáciou a otváraním národných ekonomík. Veľké nadnárodné korporácie operujúce vo viacerých štátoch prostredníctvom siete pridružených spoločností, ktoré majú markantný podiel na svetovom obchode, majú totiž prirodzené sklony optimalizovať svoje príjmy a výdaje bez ohľadu na štátne hranice. Pri obchodoch medzi prepojenými spoločnosťami tak často dochádza, podľa zvolenej korporátnej stratégie, k umelému podhodnocovaniu alebo nadhodnocovaniu dodávaného tovaru alebo poskytovaných služieb (tzv. transfer pricing). Kým umelo nízke ceny môžu predstavovať krátenie colných povinností, umelo vysoké ceny vyvolávajú otázniky v súvislosti s možnými daňovými únikmi. Preto v situáciách, kedy prevodná hodnota tovaru nezodpovedá „obvyklej“ hodnote, t.j. cene tovaru v konkurenčných podmienkach (tzv. arm`s length transaction), sa colná hodnota tovaru musí stanoviť na inom základe.[18] 

Za osoby v spojení sa podľa Vykonávacieho nariadenia považujú také osoby, u ktorých existujú vlastnícke, kontrolné, manažérske, spoločnícke, zamestnanecké alebo rodinné väzby. Spojenie medzi predávajúcim a kupujúcim však samo o sebe nie je dostatočným dôvodom na to, aby prevodná hodnota bola považovaná za neprijateľnú. Základnou myšlienkou je, že sa musí ukázať súvislosť medzi spojením a kúpnou cenou. Ak teda existuje spojenie medzi predávajúcim a kupujúcim, ktoré však nemá vplyv na kúpnu cenu, prevodné hodnota musí byť ako základ pre určenie colnej hodnoty prijatá. Pokiaľ má colný orgán o jej prijateľnosti pochybnosti, bude nutné preskúmať okolnosti predaja (tzv. test okolností). Čo konkrétne má byť predmetom skúmania nie je nikde presne vymedzené. Aspoň o príkladmé riešenie sa pokúša Dohoda WTO. Colný orgán tak bude napríklad skúmať, či spôsob dohodnutia ceny zodpovedá bežnej praxi v danom odvetví alebo spôsobu zjednávania cien kupujúcim s inými partnermi. Môže tiež skúmať, či dohodnutá cena adekvátne pokýva náklady a primeraný zisk, atď...[19] 

Možnosť iniciatívy však má v tomto smere aj deklarant. Prevodná hodnota totiž musí byť prijatá aj vtedy, ak sa mu podarí preukázať, že je táto hodnota veľmi blízka inej hodnote, ktorá je považovaná za relatívne objektívnu - prevodnej alebo vypočítanej hodnote rovnakého alebo podobného tovaru (viď nižšie). Tento tzv. hodnotový test slúži ako plnohodnotná alternatíva k testu okolností. V prípade jeho kladného výsledku už nebude potrebné skúmať súvislosť medzi spojením kupujúceho s predávajúcim a zaplatenou cenou.

Otázka prepojených osôb a colnej hodnoty sa objavila aj pred ESD. V prípade Caterpillar[20] belgická pobočka švajčiarskej spoločnosti Caterpillar Overseas SA importovala náhradné diely, ktoré objednávala prostredníctvom materskej spoločnosti Caterpillar Tractor so sídlom v USA a jej pridružených spoločností. Kým dovozca sa domáhal stanovenia colnej hodnoty na základe ceny, za ktoré belgická pobočka tovar nakupovala, belgické úrady určili hodnotu inou metódou, čo malo za následok jej zvýšenie o 20% oproti dohodnutej kúpnej cene. Caterpillar argumentoval, že pokiaľ dodávateľ a odberateľ napriek určitému prepojeniu vystupujú ako samostatní obchodníci a neposkytujú si nejaké zvláštne finančné alebo obchodné zvýhodnenia, takýto predaj sa musí pokladať za normálny trhový obchod. Súd takúto interpretáciu neprijal. Obchodná nezávislosť medzi predávajúcim a kupujúcim je nevyhnutná, nie však dostačujúca podmienka - to,  či reálne existuje vplyv prepojenia a ceny nezávisí len na organizačnom usporiadaní podniku. Pri rozhodovaní či takáto spojitosť existuje, je nutné zvážiť, či dohodnutá cena nie je zreteľne nižšia ako cena, za ktorú sa v rovnakom čase predáva rovnaký alebo podobný tovar ktorémukoľvek kupujúcemu na colnom území Spoločenstva na rovnakom obchodnom stupni.

Z hľadiska vymerania dovozného cla úrady obvykle logicky skúmajú, či zaplatená cena nie je nižšia ako cena „normálna“, čo môže predstavovať krátenie colných povinností. V rozsudku Chatain[21] však súd mal zodpovedať otázku, či sú členské štáty oprávnené znížiť colnú hodnotu tovaru obchodovaného medzi prepojenými stranami v prípade, že je deklarovaná hodnota dovážaného tovaru je umelo vysoká. Súd sa pri hľadaní odpovede zameral na účel rozborom relevantných komunitárnych predpisov dospel k záveru, že stanovovanie colnej hodnoty plní špecifické funkcie vzťahujúce sa k colnej únii. Úpravy hodnoty tovaru pre colné účely majú za cieľ predísť negatívnym dôsledkom jeho podhodnotenia a zabezpečiť Spoločenstvu plný výber cla a z toho dôvodu sú podľa súdu možné jedine smerom nahor. Otázky spojené s odhaľovaním a prípadným postihovaním nelegálneho nadhodnocovania tovaru sú plne v kompetencii členských štátov, a je na nich, aby prijali náležité opatrenia v oblasti daňovej legislatívy. Nemožno ich však riešiť aplikáciou komunitárnych predpisov týkajúcich sa hodnoty tovaru pre colné účely. Znižovanie fakturovanej ceny colnými orgánmi pri stanovovaní colnej hodnoty preto nie je možné.

Alternatívne metódy určenia colnej hodnoty

V prípadoch, kedy je prevodná hodnota považovaná za neprijateľnú, prípadne ju nemožno spoľahlivo určiť, sa colná hodnota stanoví za použitia ďalších metód, ktoré sú zakotvené v článkoch 30 a 31 Colného kódexu. Colný kódex sa obmedzuje len na ich vymenovanie, podrobná úprava je obsiahnutá vo Vykonávacom nariadení (článok 142, články 150 až 156a).  Poradie metód v Colnom kódexe je záväzné, t.j. použitie každej z nich prichádza do úvahy až vtedy, ak colnú hodnotu nemožno stanoviť podľa metód predošlých.

1. Prevodná hodnota rovnakého tovaru

Ak sa colná hodnota nemôže zakladať na prevodnej hodnote, stanoví sa na základe prevodnej hodnoty rovnakého tovaru predávaného na vývoz do Spoločenstva v rovnakej, alebo približne rovnakej dobe ako tovar, pri ktorom sa určuje colná hodnota (čl. 20 ods. 2 a) CK). Za rovnaký tovar sa považuje tovar vyrobený v tej istej krajine, ktorý je rovnaký vo všetkých znakoch, vrátane fyzikálnych vlastností a názvu (čl. 142 ods. 1 písm. a) VN). Menšie rozdiely v jeho vzhľade však nevylučujú, aby tovar, ktorý inak zodpovedá definícii, bol považovaný za rovnaký (tamže). Colná hodnota by sa v tomto prípade mala určiť na základe prevodnej hodnoty pri predaji na rovnakej komerčnej úrovni a v takmer rovnakom množstve. Od tejto požiadavky je však možné upustiť, ak žiadny takýto predaj nie je známy, avšak za vykonania príslušných úprav prevodnej hodnoty (čl. 150 ods. 1 VN). V prípade, že sa zistí viac ako jedna prevodná hodnota rovnakého tovaru, na určenie colnej hodnoty sa použije najnižšia z nich (čl. 151 ods. 3 VN).

2. Prevodná hodnota podobného tovaru

Znaky podobného tovaru napĺňa tovar vyrobený v tej istej krajine, ktorý hoci nie je rovnaký vo všetkých znakoch, má podobné znaky a skladá sa z podobných materiálov, ktoré mu umožňujú plniť rovnaké funkcie vrátane jeho obchodnej zámeny (čl. 142 ods. 1 c) VN). Pri posudzovaní podobnosti sa prihliadne aj na akosť tovaru, jeho názov a na existenciu obchodnej známky (tamže). Ohľadom prevodnej hodnoty podobného tovaru ináč platí to, čo bolo uvedené u prevodnej hodnoty rovnakého tovaru.

3. Hodnota založená na jednotkovej cene rovnakého alebo podobného tovaru

V prípade, že colnú hodnotu nemožno stanoviť na základe prevodnej hodnoty rovnakého alebo podobného tovaru, určí sa podľa jednotkovej ceny, za ktorú sa dovážaný tovar, rovnaký tovar alebo podobný tovar predáva v Spoločenstve v najväčšom úhrnnom množstve osobám, ktoré nie sú s predávajúcim v spojení (čl. 30 ods. 2 c) CK). Jednotková cena sa musí „očistiť“ o náklady, ktoré vznikli na území Spoločenstva (provízie a prirážky, bežné dopravné a poisťovacie výdavky, clá a dane) (čl. 152 ods. 1 VN). Pri hľadaní referenčného tovaru má prednosť taký, ktorý sa predáva v rovnakom stave, v akom bol dovezený. Ak sa však v takomto stave na území Spoločenstva nepredáva, colná hodnota sa stanoví na základe jednotkovej ceny tovaru po opracovaní, s prihliadnutím na hodnotu pridanú v dôsledku tohto opracovania (tamže, ods. 2).

4. Vypočítaná hodnota

Táto metóda je založená na kalkulácii položiek, ktoré sú pravidelnými zložkami prevodnej hodnoty tovaru. Vypočíta sa ako súčet nasledujúcich hodnôt (čl. 30/2d CK):

-      cena alebo hodnota materiálu výroby, ako aj iného spracovania a prepracovania, ktoré sú vynaložené pri výrobe dovážaného tovaru

-      sumy týkajúce sa zisku a všeobecné výdavky, ktoré zodpovedajú týmto sumám a ktoré výrobcovia v krajinách vývozu zahŕňajú do predaja tovaru rovnakej povahy alebo rovnakého druhu

-       ceny alebo hodnoty položiek zodpovedajúce hodnote c.i.f. (čl. 32 CK)

Získanie údajov nevyhnutných pre výpočet colnej hodnoty v zásade závisí na ochote výrobcu tieto údaje poskytnúť. Colné orgány totiž nemôžu nútiť žiadnu osobu, ktorá nie je rezidentom v Spoločenstve, aby predložila alebo umožnila prístup k akejkoľvek evidencii (čl. 151 ods. 1 VN).

Ohodnotenie výpočtom sa môže na žiadosť deklaranta použiť prednostne namiesto určenia hodnoty na základe jednotkovej ceny (čl. 30 ods. 1 CK), čo predstavuje výnimku zo stanoveného poradia alternatívnych metód.

5. Metóda „vhodných prostriedkov“

Ak nemôže byť colná hodnota stanovená podľa žiadnej s uvedených metód, ostáva ju podľa článku 31 CK určiť na základe údajov dostupných v Spoločenstve s použitím prostriedkov zlučiteľných so zásadami a všeobecnými pravidlami článku VII GATT a dohody o jeho vykonaní a s ustanoveniami CK o colnej hodnote tovaru. Ani takto stanovená colná hodnota sa však nesmie zakladať na:

-          predajnej cene v Spoločenstve tovaru vyrábaného v Spoločenstve

-          postupe, ktorý stanoví prijímaní vyššej z dvoch možných hodnôt pre colné účely

-          cene tovaru na domácom trhu v krajine vývozu

-          výrobných nákladoch iných ako vypočítané hodnoty, ktoré boli určené pre rovnaký alebo podobný tovar

-          cene tovaru na vývoz do krajiny, ktorá netvorí súčasť colného územia Spoločenstva

-          minimálnych colných hodnotách

-          ľubovoľných fiktívnych hodnotách

Mgr. Tomáš Fecák, advokátní koncipient

[1] Lasok, D. The Trade and Customs Law of the European Union. Third Edition. London : Kluwer Law International, 1998, s. 262

[2] Zaužívaná terminológia, rozlišujúca pravidlá pre určovanie preferenčného a nepreferenčného pôvodu, môže byť pre človeka nezaoberajúceho sa touto oblasťou do určitej miery mätúca. Pod nepreferenčným pôvodom tovaru si totiž v prvom momente väčšina ľudí celkom logicky predstaví tovar pochádzajúci z krajiny, na ktorú sa nevzťahuje žiadny preferenčný režim. Takéto označovanie potom môže budiť dojem, že s použitím preferenčných pravidiel určujeme pôvodu u tovaru z „preferenčných“ krajín, kým nepreferenčné pravidlá nám umožňuje určiť pôvod tovaru u krajín ostatných, na ktoré sa žiaden preferenčný režim nevzťahuje. To je samozrejme nezmysel, pretože základným vstupom pre takýto test pôvodu by boli údaje, ktoré máme získať až na jeho výstupe. Istotne by sa dali nájsť termíny, ktoré by, za cenu určitej jazykovej ťažkopádnosti,  dôslednejšie zohľadňovali podstatu týchto dvoch skupín pravidiel, napr. pôvod tovaru pre preferenčné účely a pôvod pre účely iné ako preferenčné (pôvod všeobecný). Používané názvoslovie je však vžité, všeobecne akceptované a v praxi väčšie problémy nespôsobuje. Každopádne je zrejme presnejšie hovoriť aspoň o preferenčných, resp. nepreferenčných pravidlách pôvodu, na rozdiel od terminológie Colného kódexu, ktorá hovorí o preferenčnom, či nepreferenčnom pôvode.

[3] C-49/76 Gesellschaft für Überseehandel mbH v Handelskammer Hamburg [1977]

[4] C-37/78 Yoshida Nederland BV v. Kamer van Koopenhandel en Fabriken voor Friesland [1979] a C-114/78 Yoshida GmbH v. Industrie und Handelskammer Kassel [1979]

[5] C-26/88 Brother International GmbH v. Hauptzollamt Gießen [1989]

[6] Pod takto chápané preferenčné ujednania spadajú aj zóny voľného obchodu. Naopak, určovanie preferenčného pôvodu pri obchodovaní v rámci colnej únie nemá zmysel, pretože režim voľného obehu sa vzťahuje na celé územie colnej únie. Akonáhle je tovar, či už vyrobený alebo dovezený, prepustený do voľného obehu, hľadí sa na neho ako na tovar s pôvodom v tejto colnej únii.

[7] Odlišný charakter vyjadruje aj termín „dostatočné spracovanie“ (na rozdiel od „podstatného spracovania“ požadovaného nepreferenčnými pravidlami) – t.j. spracovanie dostatočné pre priznanie preferenčného pôvodu.

[8] Viď napr. Vermulst, E. Rules of Origin As Commercial Policy Instruments? – Revisited. JWT, 1992, 26(6), s, s. 61 a n.

[9] Priess, H-J., Pethke, R. The Pan-European Rules of Origin: The Beginning of a New Era in European Free Trade. Common Market Law Review, 1997, vol. 34, s 782 a n.

[10] Driessen, B., Graafsma, F. EC’s Wonderland: an overview of the pan-European harmonised origin protocols. JWT, 1999, 33(4)

[11] Priess, H. J., Pethke, R. Cit. dielo, s. 774

[12] Viď: Communication from the Commission to Council, concerning the unification of rules of origin in preferential trade between the Community, the Central and Eastern European Countries and the EFTA countries, SEC (94) 1987 final

[13] Odsek 4 preambuly k Dohode o vykonávaní článku VII GATT 1994.

[14] Wouters, J., De Meester B. An Introduction to the Law of the World Trade Organization. draft May 2007, s. 79

[15] Hodnoty typu c.i.f. a typu f.o.b. predstavujú dva základné spôsoby oceňovania medzinárodných obchodných transakcií pri zostavovaní obchodných štatistík, ale aj pre označovanie zodpovedajúcich druhov obchodných kontraktov. Podporne sa používajú aj ako určitý model pri určovaní hodnoty na iné účely (napríklad colné). Hodnota typu f.o.b. zahŕňa prevodnú hodnotu tovaru a hodnotu služieb spojených s dodaním tovaru na hranice krajiny vývozu. Hodnota typu c.i.f. zahŕňa prevodnú hodnotu tovaru, hodnotu služieb spojených s dodaním tovaru na hranice krajiny vývozu, plus hodnotu služieb spojených s dodaním tovaru z hraníc krajiny vývozu na hranice krajiny dovozu. Všeobecne sa odporúča oceňovať dovozné operácie metódou c.i.f. a vývozné operácie metódou f.o.b. Viď: International Merchandise Trade Statistics: Concepts and Definitions, Revision 2. United Nations Statistical Commission, 1998, odseky 115 a 116

[16] Nákupnými províziami sa rozumejú platby, ktoré platí dovozca sprostredkovateľovi za služby týkajúce sa jeho zastupovania pri kúpe predmetného tovaru (čl. 32 ods 4 CK).            

[17] Z toho vyplýva, že ak sa tovar prepravuje rovnakým spôsobom dopravy z miesta mimo územia ES na miesto za hranicami colného územia Spoločenstva, dopravné náklady sa budú určovať úmerne vzdialenosti prejdenej mimo colného územia Spoločenstva a vnútri tohto colného územia (čl. 164 písm. a) Vykonávacieho nariadenia).

[18] I keď úprava určovania colnej hodnoty, ako aj úprava transfer pricing-u z hľadiska daní obsahujú pravidlá pre situácie, kedy cena nie je výsledkom pôsobenia čisto trhových síl, rozdielny účel i charakter týchto dvoch systémov sa odráža v rozdielnych riešeniach, ktoré obsahujú. K tomu viď: Ping, L. Transfer Pricing and Customs Valuation: Exploring Convergence. GTCJ, 2007, Volume 2, Issue 2, s. 117-128

[19] Dohoda o vykonávaní článku VII GATT, poznámky k článku 1

[20] C-111/79 Caterpillar Overseas v. Belgian State [1980]   

[21] C-65/79 Procureur de la République v. René Chatain [1980]

Komentáře

Jméno *
Mail
WWW
Opište kód   

Přidat komentář