V náväznosti na predchádzajúce dva články tejto série, ktoré boli viac-menej všeobecného rázu, sa počnúc dnešným príspevkom podrobnejšie zameriame na konkrétne pravidlá, ktoré determinujú priebeh dovozných operácií do ES.

Stanoveniu výšky colnej povinnosti spravidla predchádzajú tri základné myšlienkové kroky:

1.  určenie druhu tovaru (klasifikácia),

2.  určenie pôvodu a

3.  keďže väčšina colných sadzieb je stanovená valoricky, bude tiež potrebné stanoviť colnú hodnotu tovaru.

Cieľom uvedeného postupu je stanovenie materiálnej colnej povinnosti (t.j. v prvom rade výšky cla), preto si s dávkou zjednodušenia môžeme dovoliť označiť príslušný súbor pravidiel ako „hmotné colné právo“. Tento postup však nemá význam len pre stanovenie samotného cla, jeho jednotlivé súčasti majú svoje miesto nielen pri uplatňovaní iných obchodno-politických opatrení, ale napr. aj pre štatistické účely. Ako „procesné colné právo“ potom môžeme označiť pravidlá pre príslušné procedúry spojené s dovozom tovaru, jeho prechodom cez hranice, prepustením do voľného

Dnešná časť bude venovaná klasifikácii tovaru. Pravidlá pre určovanie pôvodu a stanovovanie colnej hodnoty tovaru budú predmetom ďalšieho článku.

KLASIFIKÁCIA TOVARU

Pri akejkoľvek operácii s tovarom základná otázka inštinktívne smeruje k zisteniu, akého tovaru sa daná operácia týka. Inak tomu nebude ani v prípade dovozných operácií vo vzťahu k colným orgánom. S rôznymi druhmi tovaru sa obvykle spájajú rôzne dovozné povinnosti. Preto je nevyhnutné určiť, o aký tovar sa v konkrétnom prípade jedná. Vzhľadom na nekonečnú rôznorodosť výrobkov je asi jedinou relevantnou možnosťou právneho poriadku, ako toto rozhodovanie nejakým spôsobom objektivizovať, vytvorenie zoznamu, ktorý jednotlivé druhy výrobkov kategorizuje podľa určitých kritérií. Oficiálne stanovenie druhu tovaru má potom charakter jeho zaradenia v rámci tohto zoznamu v závislosti na jeho vlastnostiach – preto hovoríme o klasifikácii tovaru.

Pre medzinárodný obchod predstavuje nepopierateľnú výhodu, ak sú pravidlá pre klasifikáciu tovaru v rôznych štátoch jednotné, alebo aspoň vychádzajú z podobných základov. Prvý krok na tomto poli predstavovala tzv. Bruselská nomenklatúra, založená medzinárodným dohovorom[1] v roku 1950. V súčasnej dobe sú pravidlá pre klasifikáciu tovaru v širokej miere harmonizované na celosvetovej úrovni. Základ tohto systému predstavuje tzv. Harmonizovaný systém opisu a číselného kódovania tovaru[2] (Harmonized Commodity Description and Coding System – HS). Harmonizovaný systém vstúpil v platnosť koncom 80. rokov, pričom nahradil dovtedy platnú Bruselskú nomenklatúru.  Harmonizovaný systém je spravovaný Svetovou colnou organizáciou[3] (World Customs Organization – WCO) a okrem colných účelov nachádza široké uplatnenie aj v iných oblastiach (napr. v oblasti daní, obchodných politík, pri zostavovaní národných bilančných účtov či pre štatistické účely). Bez zveličovania možno o HS hovoriť ako o systéme univerzálnom. Podľa údajov WCO je využívaný vyše 200 štátmi sveta a na základe jeho ustanovení sa klasifikuje zhruba 98 % tovaru v medzinárodnom obchode.[4]

HS je vytvorený tak, aby zahŕňal všetky druhy tovaru. Tie sú organizované do zhruba 5000 položiek, pričom každej z nich zodpovedá šesťmiestny číselný kód. Systematika na úrovni 6-miestneho kódu je pre zmluvné štáty záväzná. Zároveň je im však ponechaná možnosť jednotlivé položky pre vlastné potreby ďalej deliť a vytvárať tak ďalšie podpoložky, s príslušnými viacmiestnymi číselnými kódmi.   

KOMBINOVANÁ NOMENKLATÚRA

Kategorizáciu tovaru na úrovni Spoločenstva predstavuje tzv. Kombinovaná nomenklatúra, ktorá plne vychádza z Harmonizovaného systému. Právnym základom Kombinovanej nomenklatúry je nariadenie Rady (EHS) č. 2658/87 o colnej a štatistickej nomenklatúre a o spoločnom colnom sadzobníku. To obsahuje základné ustanovenia, samotná Kombinovaná nomenklatúra (KN) tvorí prílohu tohto nariadenia. V záujme zohľadnenia obchodného a technologického vývoja je povinnosťou Komisie každoročne vydávať aktualizovanú verziu KN.

Kombinovaná nomenklatúra sa v náväznosti na Harmonizovaný systém delí na triedy, kapitoly, položky a podpoložky. Celkom 21 tried, označených rímskymi číslicami, predstavuje najvšeobecnejšiu úroveň kategorizácie. Jednotlivé triedy sa skladajú z kapitol, ktorých je dohromady 99. Čo sa týka vnútornej logiky usporiadania KN, autori nomenklatúry prijali zásadu, že v rámci jednej kapitoly sú klasifikované všetky druhy tovaru vyrobené z rovnakej suroviny, pričom v rámci kapitoly sú usporiadané postupne od surovín cez polotovary až po kompletné výrobky. Tento systém však nie je uplatňovaný príliš rigidne, obzvlášť tam, kde sú na výrobu produktu používané rôzne surové materiály.[5] Úvod každej kapitoly a triedy tvoria vysvetľujúce poznámky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou nomenklatúry a sú právne záväzné pri interpretácii jej príslušných častí.

Jednotlivé triedy sa ďalej skladajú z položiek a podpoložiek. Podpoložka, vykladaná v spojení so znením príslušnej položky a kapitoly, už obsahuje pomerne podrobný popis určitého druhu tovaru. Každej podpoložke zodpovedá osemmiestny číselný kód. Prvých šesť znakov je totožných s číselným kódom podľa Harmonizovaného systému. Keďže ES využilo možnosť nomenklatúru Harmonizovaného systému ďalej členiť, siedmy a ôsmy znak označuje podpoložky Kombinovanej nomenklatúry. Tam, kde pre účely Spoločenstva položka alebo podpoložka HS nie je ďalej triedená, pridajú sa ako siedmy a ôsmy znak dve nuly.

K jednotlivým podpoložkám sú priradené zmluvné colné sadzby, ktoré zodpovedajú záväzkom Spoločenstva zjednaným v rámci GATT (tzv. zmluvné sadzby). Pôvodne sa v Colnom sadzobníku uvádzali aj sadzby autonómne. Keďže však Spoločenstvo dlhodobo uplatňuje zmluvné sadzby voči všetkým štátom bez ohľadu na ich členstvo vo WTO, autonómne sadzby sa využívali len minimálne. Preto sa naďalej v Colnom sadzobníku uvádzajú v zásade iba sadzby zmluvné a sadzby autonómne sa uvedú (a zároveň použijú) len v prípade, že sú nižšie.

TARIC

Spoločný colný sadzobník obsahuje zmluvné (prípadne autonómne) colné sadzby, ktoré predstavujú určitý všeobecný dovozný režim. Mnohé ďalšie opatrenia Spoločenstva v sfére obchodnej či komoditnej politiky, nezriedka krátkodobého charakteru, však stanovujú odchylné, alebo dodatočné dovozné povinnosti. Pre väčšinu adresátov je orientácia v spleti rozličných predpisov, kde sú tieto opatrenia zakotvené, veľmi obtiažna, čím trpí ich účinnosť. Z toho dôvodu bol pre potreby praxe, na základe článku 2 nariadenia Rady 2658/87, vytvorený tzv. Integrovaný sadzobník Európskych spoločenstiev (TARIC). TARIC je priebežne aktualizovaný, voľne prístupný[6] informačný systém, ktorý zohľadňuje všetky pravidlá, ktoré sa v danom momente uplatňujú na dovoz alebo vývoz daného druhu tovaru. Okrem kombinovanej nomenklatúry tak obsahuje údaje o preferenčných colných sadzbách, colných suspenziách, tarifných kvótach, antidumpingových a vyrovnávacích opatreniach, poľnohospodárskych opatreniach, kvantitatívnych obmedzeniach, atď.

TARIC-kód má desať znakov, pričom prvých osem znakov je totožných s kódom podľa KN. Tam, kde je to nutné, je tento desaťmiestny kód ešte doplnený o ďalšie štyri znaky. TARIC-kód tak vytvára ďalšie podkategórie, ktoré upozorňujú colné orgány členských štátov na nutnosť zvláštneho colné zaobchádzania. Základným princípom je, že každé zvláštny zaobchádzanie má svoj vlastný TARIC-kód, takže colné orgány okamžite vedia ktoré pravidlá sa v danom prípade majú aplikovať.[7]

Štruktúra TARIC-kódu a doplnkových kódov[8]

INTERPRETÁCIA A POUŽÍVANIE KOMBINOVANEJ NOMENKLATÚRY

Aj keď je Kombinovaná nomenklatúra vcelku dômyselným a pravidelne aktualizovaným právnym inštrumentom, pri jej aplikácii sa nevyhneme určitým úskaliam. Prirodzene, nie je možné predvídať všetky eventuálne kombinácie znakov a vlastností výrobkov, a tak nemožno preto očakávať, že by právny nástoj klasifikácie tovaru  túto problematiku riešil definitívne v zmysle nejakého vyčerpávajúceho zoznamu.[9] Z toho dôvodu je pri klasifikácii nutné oprieť sa o ďalšie pomôcky, ktoré poskytujú určitý návod na používanie Kombinovanej nomenklatúry v menej jednoznačných prípadoch.

Základné zásady pre klasifikáciu tovaru sú obsiahnuté vo Všeobecných pravidlách pre interpretáciu Kombinovanej nomenklatúry, ktoré tvoria úvodnú časť Colného sadzobníka a ktoré sú obsahovo zhodné s pravidlami pre harmonizovaný systém. Podrobnejší rozbor týchto pravidiel nasleduje v ďalšej časti. Ďalšiu pomôcku predstavujú vysvetlivky k jednotlivým triedam, kapitolám, prípadne položkám, ktorých funkciou je definovať presný rozsah a hranice použiteľnosti jednotlivých položiek (a ich skupín).[10] Tieto vysvetlivky tvoria integrálnu súčasť KN a majú rovnakú právnu silu ako samotné znenie položiek. Užitočným vodítkom pri interpretácii KN sú aj vysvetlivky k Harmonizovanému systému vydávané WCO. K ich použiteľnosti sa veľakrát vyjadril ESD v tom zmysle, že predstavujú dôležitý zdroj informácií pre interpretáciu kombinovanej nomenklatúry. Napriek tomu však nie sú právne záväzné a nebudú použité v prípadoch, kedy ich obsah nie je v súlade s ustanoveniami colného sadzobníku ES.[11] Podrobné pravidlá pre klasifikáciu niektorých špecifických produktov vydáva vo forme nariadení Komisia. V neposlednom rade k zjednocovaniu interpretácie KN výraznou mierou prispieva judikatúra ESD, ktorá je v tejto oblasti ponúka dostatočne reprezentatívne množstvo rozhodnutí.

V tejto časti podrobnejšie rozoberiem všeobecné pravidlá pre interpretáciu KN, ktoré majú kľúčový význam pre klasifikáciu tovaru v menej jednoznačných prípadoch, a to na základe relevantných rozsudkov Európskeho súdneho dvora. Obsah nasledujúcich riadkov sa môže javiť až príliš popisný. Na druhej strane tento prístup považujem za užitočný vzhľadom na to, že pravidlá pre interpretáciu KN sú sami o sebe veľmi abstraktné ich porozumeniu sa možno najlepšie priblížiť poukázaním na konkrétne prípady.   

Pravidlo 1

Názvy tried, kapitol a podkapitol majú len orientačný charakter; na právne účely sa zatriedenie určuje podľa znenia položiek a príslušných poznámok k triedam alebo kapitolám, a ak tieto položky nevyžadujú inak, podľa nasledujúcich ustanovení.

Pravidlo 1 určuje základné zásady pre správnu klasifikáciu tovaru. V podstate sú v ňom zahrnuté tri samostatné interpretačné pravidlá:[12]

-          názvy tried, kapitol a podkapitol pri klasifikácii nie sú právne relevantné a slúžia len ako orientačná pomôcka

-          klasifikácia tovaru sa určuje podľa znenia jednotlivých položiek a príslušných poznámok, ktoré sú pri klasifikácii sú právne záväzné.

-          iba tam, kde znenie položiek a príslušných poznámok nepostačuje a tieto položky nevyžadujú niečo iné, použijú sa pri kvalifikácii pravidlá 2, 3, 4, 5 a 6.  

Pri klasifikácii tovaru je teda potrebné vychádzať v prvom rade zo znenia jednotlivých položiek a príslušných poznámok. Napriek tomu, že tie obsahujú pomerne podrobný popis príslušných výrobkov, nie vždy je možné jednoznačne stanoviť, pod ktorú položku určitý výrobok spadá. V takých prípadoch bude záležať na interpretácii ich slovného znenia. S rozdielnym zaradením tovaru v rámci KN sa spravidla spája rozdielna výška colnej sadzby, prípadne iné povinnosti, a tak v tomto ohľade nie sú zriedkavé spory, vedené odlišnými záujmami dovozcov a colných orgánov.

Pri rozhodovaní o tom, pod ktorú položku určitý výrobok prichádzajú do úvahy viaceré kritériá. ESD opakovane zdôrazňuje, že rozhodujúce kritériá pre klasifikáciu tovaru musia v prvom rade spočívať v jeho objektívnych vlastnostiach a kvalitách. Subjektívne kritériá prichádzajú do úvahy až tam, kde je ich použitie oprávnené vzhľadom zo znenia jednotlivých položiek alebo poznámok.

Objektívne kritériá súd obvykle hľadá vo fyzických vlastnostiach tovaru, predovšetkým v jeho zložení. Kritérium zloženia bolo rozhodujúce napríklad v prípade Industriemetall Luma[13].  Súd mal v tomto prípade rozhodnúť o klasifikácii tovaru, ktorý predstavoval zliate kusy roztaveného kovového šrotu. Colné orgány tento tovar klasifikovali ako ferozliatinu s colnou sadzbou 7 %, kým dovozca sa dožadoval klasifikácie pod položkou pre železné a oceľové odpady a šrot, pre ktorú bola stanovená nulová sadzba cla. Colné orgány svoje rozhodnutie opreli o vysvetľujúce poznámky k príslušnej kapitole, ktoré ferozliatiny vymedzovali na základe stanoveného podielu určitých kovov na celkovej hmotnosti výrobku (okrem iných aj podiel kobaltu presahujúci 10 %). Na inom mieste vysvetliviek sa tiež uvádzalo, pod touto položkou má byť klasifikovaný aj šrot majúci zloženie stanovené pre ferozliatiny. Napriek tomu, že dovážaný výrobok obsahoval viac ako 10% kobaltu, deklarant sa dovolával klasifikácie pod položkou pre šrot na základe použitia analógie. Argumentoval, že ferozliatinami spadajúcimi pod položku 73.02 sú produkty vyrobené z nových kovov alebo rudy pokročilými technickými procesmi zaručujúcimi presné parametre výsledného produktu. Naopak, dovážaný produkt bol získaný jednoduchou metódou prostého zliatia odpadov a šrotu a prítomnosť kobaltu prekračujúcu 10 % možno pripísať len náhode. Súd sa v tomto prípade postavil na stranu colných orgánov. Slovné znenie príslušných položiek totiž definovalo ferozlúčeniny výhradne na základe ich zloženia a neponechávalo žiaden priestor pre uplatnenie iných kritérií, ako spôsob výroby či zamýšľané použitie. Podľa súdu je v záujme právnej istoty a overiteľnosti pri klasifikácii nutné v prvom rade použiť kritériá založené na objektívnych charakteristikách a vlastnostiach výrobku. Preto tam, kde môže byť určitý výrobok klasifikovaný na základe jeho zloženia, nie je možné pri klasifikácii uplatniť analógiu podľa pravidla 4.

Prednosť zloženia výrobku ako objektívneho kritéria zdôraznil súd aj v ďalších prípadoch. V rozsudku Biegi,[14] ktorý sa týkal výkladu podpoložky 02.02 B I (mäso z hydiny, kusy vykostené a nevykostené) v porovnaní s podpoložkou 02.02 C (droby). Súd stanovil, že vykostené a nevykostené kusy hydinového mäsa patria pod podpoložku  02.02 B I pre mäso a bez ohľadu na spôsob ich prezentácie, výroby, na ich zamýšľané využitie alebo ich obchodnú hodnotu nemôžu byť klasifikované ako droby v zmysle podpoložky 02.02 C, pokiaľ pozostávajú zo svaloviny alebo jej fragmentov a obsahujú iba malý podiel šliach, tuku a vláknitého tkaniva. Kritérium zloženia, resp. kompozície je možné vztiahnuť aj k takým výrobkom, ako sú automobily. V prípade Tomatis[15] súd rozhodol, že motorové vozidlá, ktoré majú za sedadlom vodiča špeciálne uspôsobený priestor pre zabudované, rozkladacie, alebo odstrániteľné sedadlá, postranné okná, zadné alebo bočné dvere a úpravu interiéru, podobné ako vo vozidlách určených na prepravu cestujúcich, sa klasifikujú pod podpoložkou  87.02 A (motorové vozidlá na dopravu osôb, vrátane vozidiel na dopravu osôb aj nákladu) a nie ako vozidlá určené výlučne na prepravu nákladu. 

Objektívne kritériá boli rozhodujúce aj v pomerne kurióznom prípade Vandertaelen,[16] kde základná otázka smerovala k definícii zmrzliny. Colný sadzobník zmrzlinu vymedzil iba stanovením minimálneho podielu tuku na jej obsahu. Výrobok, o ktorý sa jednalo, však obsahoval toľko tuku, že nevykazoval žiadne známky topenia ani po 24 hodinách, počas ktorých bol vystavený okolitej teplote 20 ºC. Súd k tomu poznamenal, že nemôže byť prehliadaná skutočnosť, že dominantnou charakteristikou zmrzliny je jej topenie pri teplote približne 0 ºC. Táto vlastnosť je spôsobená pomerne vysokým podielom vody a je eliminovaná v prípade príliš vysokého obsahu tuku. Preto podpoložkám 18.06 B a 21.07 C pre zmrzlinu zodpovedajú len výrobky s relatívne nízkym obsahom tuku (do 15 %), kým produkty s vysokým obsahom tuku (v danom prípade viac než 45 %)je nutné zaradiť pod položky iné. V tomto prípade tak súd nebral ohľad na jasné slovné znenie položky, ktorého striktná aplikácia by však viedla k absurdnému výsledku a rozhodol sa pre skôr teleologicky zameranú interpretáciu.[17] 

Napriek mnohokrát deklarovanej priorite objektívnych kritérií si niekedy  nevystačíme jedine s fyzikálnymi vlastnosťami tovaru a vzhľadom na znenie položiek alebo vysvetľujúcich poznámok musíme brať do úvahy aj subjektívnejšie kritériá. Pre klasifikáciu tovaru tak môže byť rozhodujúca napríklad viditeľnosť určitej vlastnosti voľným okom, chuť, určené použitie, či výrobný proces.

K prvému zo spomínaných kritérií sa súd vyjadril v prípade Howe & Bainbridge.[18] Vysvetľujúce poznámky ku kapitole 59 (impregnované, potiahnuté, pokryté alebo laminované textílie) vyžadovali, aby skutočnosť, že je textília impregnovaná, bola viditeľná voľným okom. Súd sa s touto požiadavkou vysporiadal tak, že táto vlastnosť musí byť zjavná už pri zbežnom prehliadnutí výrobku (t.j. na prvý pohľad). Znenie poznámok podľa súdu súčasne vylučuje vyvodzovanie akýchkoľvek záverov na základe iných testov, napr. skúšaním tuhosti materiálu. Otázka v tomto prípade smerovala aj k osobe, pre ktorú má byť táto daná vlastnosť viditeľná. Rozpoznávacia schopnosť sa totiž môže diametrálne odlišovať vzhľadom na to, či sa jedná o ľubovoľnú osobu, bežného colníka, alebo odborníka. Odpovedi na túto otázku sa však súd vyhol s poukazom na to, že je plne v kompetencii členských štátov určiť osoby zodpovedné za kvalifikáciu a rozhodnúť o ich príprave na plnenie tejto úlohy.

Chuťový test hral úlohu napríklad v prípade König[19], kde súd našiel rozdiel medzi etylalkoholom (podpoložka 22.09 A) a destilátmi, likérmi a inými alkoholickými nápojmi (podpoložka 22.09 B) v prítomnosti chuťových esencií (kritérium zloženia), alebo v odlišných chuťových vlastnostiach výrobkov  patriacich pod druhú z menovaných podpoložiek. 

V iných prípadoch súd za rozhodujúce považoval použitie, na ktoré bol výrobok určený. V prípade Siemers[20] mu bola predložená otázka, či diétna majonéza, pri výrobe ktorej bolo netypicky použité maslo, má byť zaradená pod položku 21.04 (omáčky, koreniace zmesi a ochucovadlá), alebo 21.07 (potravinové prípravky inde nešpecifikované ani nezahrnuté). Súd konštatoval, že hlavnou charakteristikou výrobkov patriacich pod položku 21.04 je, že obyčajne sú korenené a slúžia na zvýraznenie chuti pokrmov. Pre kvalifikáciu diétnej majonézy preto bude rozhodujúce posúdiť, či a do akej miery použitie masla pri jej výrobe ovplyvnilo jej použitie na účel zvýraznenia chuti.

V rozsudku Van de Poll[21] súd interpretoval položku 23.07 (prípravky používané ako krmivo pre zvieratá) tak, že zahŕňa iba tie produkty, ktoré sú určené výlučne ako potrava pre zvieratá. Nespadajú sem teda výrobky, ktoré môžu slúžiť ako krmivo, ale súčasne sú vhodné aj pre konzumáciu ľuďmi.

Na výrobný proces upriamil súd svoju pozornosť napríklad v rozsudku Past,[22] v ktorom sa jednalo o výklad položky 41.03 B I (ovčie a jahňacie kože nespracované inak ako vyčinené). V tomto prípade vznikla výkladová nejasnosť na základe skutočnosti, že pri činení[23] dovážaných koží bol použitý tuk, čo nie je štandardný postup. Súd konštatoval, že aj keď pridávanie tuku je obvyklé až pri spracovateľských procesoch nasledujúcich po činení, pridávanie tukov do činiacich prostriedkov môže byť v niektorých prípadoch nevyhnutné predovšetkým z dôvodu ochrany vlákien pred znehodnotením. Preto použitie tukov nevylučuje klasifikáciu pod položkou 41.03 v prípade, že je súčasťou procesu činenia z hľadiska jeho funkcie uchovania kože v dobrom stave. Podmienkou je, že sa tým koža ešte nestane vhodná na používanie.

Zaujímavým aspektom klasifikácie tovaru je otázka výkladu kombinovanej nomenklatúry v náväznosti na technologický pokrok. Takýto problém riešil súd napríklad v prípade Rank Xerox.[24] Dovážaným tovarom boli moderné kancelárske zariadenia, ktoré dokázali kopírovať, odosielať faxy a upravovať nasnímané obrázky. Základnými funkčnými časťami týchto strojov bol scanner, digitálna pamäť a laserová tlačiareň. Dáta nasnímané scannerom boli digitalizované a v tejto podobe sa s nimi mohlo ďalej pracovať. Colné orgány tento tovar klasifikovali pod položkou 9009 (kopírovacie stroje zahŕňajúce optický systém alebo kontaktného typu a termokopírovacie stroje). Dovozca s takouto klasifikáciou nesúhlasil argumentujúc, že uvedené výrobky pracujú iným spôsobom ako tradičné optické kopírovacie stroje, t.j. že prevádzajú obrázky na digitálne dáta. Scanner podľa dovozcu nemôže byť považovaný za optický systém v zmysle kapitoly 90. Súd takúto argumentáciu s odvolaním sa na svoju staršiu judikatúru,[25] neprijal. Technický pokrok síce môže odôvodňovať novú colnú klasifikáciu, je však na orgánoch Spoločenstva, aby túto skutočnosť zohľadnili príslušnou zmenou colného sadzobníku. Bez takéhoto kvalifikovaného zásahu sa podľa súdu interpretácia kombinovanej nomenklatúry nemôže meniť, a to ani v závislosti na technologickom vývoji.     

Pravidlo 2(a)

Každé uvedenie výrobku v položke sa vzťahuje aj na taký výrobok, ktorý je nekompletný alebo nedokončený, ak v stave a za podmienok, za akých sa predkladá tento nekompletný alebo nedokončený výrobok, má podstatný charakter kompletného alebo dokončeného výrobku. Vzťahuje sa aj na taký kompletný alebo hotový výrobok (alebo ktorý sa použitím tohto pravidla zatriedi ako kompletný alebo hotový), ktorý je predkladaný v nezmontovanom alebo rozmontovanom stave.

Počnúc pravidlom 2 začínajú pravidlá, ktoré sú voči pravidlu 1 použiteľné subsidiárne. To znamená, že sa o ne nemožno oprieť ak slovné znenie príslušnej položky alebo poznámky stanoví niečo iné. Pravidlo 2(a) sa vzťahuje na výrobky nekompletné alebo nedokončené, ako aj na výrobky nezmontované a rozmontované, ktoré sa majú klasifikovať rovnako ako výrobky hotové. Najslabšia časť tejto konštrukcie spočíva v predpoklade, že musia mať podstatný charakter kompletného alebo hotového výrobku.

Otázkou nedokončených výrobkov sa súd zaoberal v prípade Powerex[26]. Posudzovaným produktom boli kremíkové platne dovážané z USA, ktoré mali slúžiť na výrobu polovodičových zariadení. Dovozca tento tovar deklaroval ako časti polovodičov (podpoložka 85.21 E). Colné orgány tento tovar naopak pokladali za takmer hotové výrobky a zaradili ho pod podpoložku 85.21 D II zahŕňajúcu diódy, tranzistory a podobné polovodičové zariadenia. Keďže pravidlo 2(a) vyžaduje, aby mal nedokončený výrobok podstatný charakter dokončeného výrobku, je podľa súdu nutné „podstatný charakter“ hotového výrobku najprv definovať. V prípade polovodičových zariadení ako hotových výrobkov možno identifikovať dve podstatné charakteristiky. Jednak je to ich jednosmernosť, tzn. že elektrina môže prúdiť z jednej strany na druhú, ale nie opačne. Druhou charakteristikou je, že osoba ktorá toto zariadenie používa musí byť schopná regulovať veľkosť prúdu a napätia a tiež musí mať možnosť ho vypnúť. Súd zistil, že k naplneniu druhého predpokladu je nutné, aby kremíkové platne podstúpili proces difúzie vystavením elektrónovému ožiareniu. Len takéto platne možno podľa súdu klasifikovať pod položkou 85.21 D II. Preto bude v každom prípade potrebné skúmať, či kremíkové platne prešli, alebo ešte len majú prejsť touto podstatnou úpravou.

V rozsudku Eisbein[27] sa súd vyjadril ku klasifikácii nezmontovaných výrobkov. Spoločnosť Develop Eisbein dovážala z Japonska nezmontované kopírovacie stroje v baleniach obsahujúcich okolo 200 častí, ktoré deklarovala ako časti kopírovacích strojov. Naopak, colný orgán opierajúc sa o znenie druhej vety pravidla 2(a) tento tovar klasifikoval ako kopírovacie stroje a požadoval zaplatenie antidumpingového cla. Eisbein sa bránil s poukazom na to, že montáž kopírovacích strojov nepredstavuje za jednoduchú montážnu operáciu vzhľadom na to, že vyžaduje vysokokvalifikovaný personál pracujúci v moderných výrobných prevádzkach, za použitia zložitých technických prístrojov a špeciálneho know-how. Preto uvedený tovar nemôže byť klasifikovaný rovnako ako zmontované kopírovacie stroje. Súd sa s takouto argumentáciou nestotožnil. Slovné znenie pravidla 2(a) podľa jeho názoru jasne stanovuje, že výrobky v nezmontovanom stave sa pokladajú za výrobky hotové, bez zmienky o požadovanom montážnom postupe. Colný sadzobník síce v niektorých prípadoch odkazuje na výrobný proces, tam kde tak výslovne nestanoví však musí mať v záujme právnej istoty a verifikovateľnosti prednosť hodnotenie založené na objektívnej charakteristike tovaru.  

Pravidlo 2(b)

Každá zmienka o materiále alebo látke v položke sa vzťahuje aj na zmesi alebo kombinácie tohto materiálu alebo tejto látky s ostatnými materiálmi alebo látkami. Každá zmienka o tovare z daného materiálu alebo látky sa vzťahuje aj na tovar pozostávajúci úplne alebo čiastočne z takéhoto materiálu alebo látky. Zatriedenie tovaru pozostávajúceho z viac ako jedného materiálu alebo látky sa vykoná podľa zásad uvedených v pravidle 3.

Pravidlo 2(b) sa vzťahuje na niektoré zmesi alebo látky a na tovar vyrobený úplne alebo čiastočne z určitej látky. Použiteľnosť položky obsahujúcej zmienku o takejto látke alebo materiále sa rozširuje aj na jej zmesi a kombinácie. Pokiaľ by však takýto postup smeroval k použiteľnosti viacerých položiek, bude nutné rozhodnúť podľa pravidla 3.  Zmesi, ktoré v Kombinovanej nomenklatúre možno klasifikovať ako samostatný výrobok, sa však klasifikujú podľa pravidla 1.

Pravidlo 3

Ak má byť tovar podľa pravidla 2 písm. b) alebo z nejakých iných dôvodov prima facie zatriedený do dvoch alebo viacerých položiek, zatriedenie sa vykoná takto:

a)    položka s najšpecifickejším opisom musí mať prednosť pred položkami so všeobecnejším opisom. Ak sa však dve alebo viac položiek, a to každá z nich, vzťahujú na časť materiálov alebo látok, ktoré tvoria zmiešaný alebo zložený výrobok, alebo len na časť výrobkov zo súboru dodávaného na predaj v malom, tieto položky sa považujú vo vzťahu k týmto výrobkom za rovnako špecifické, aj ak jedna z nich obsahuje úplnejší alebo presnejší opis tovaru;

b)    zmesi, tovar zložený z rôznych materiálov alebo skladajúci sa z rôznych komponentov a tovar dodávaný v súboroch na predaj v malom, ktoré sa nemôžu zatriediť podľa pravidla 3 písm. a), sa zatriedia podľa materiálu alebo komponentu, ktorý im dáva podstatný charakter, ak je možné ho určiť;

c)     ak sa tovar nemôže zatriediť podľa pravidla 3 písm. a) alebo b), zatriedi sa do poslednej položky v numerickom poradí položiek, ktoré prichádzajú do úvahy.

Pravidlo 3 stanovuje tri metódy pre klasifikáciu tovaru, ktorý na prvý pohľad spadá pod dve alebo viac položiek: (i) špecifický opis, (ii) podstatný charakter a (iii) numericky posledná položka. ESD konštantne judikoval, že pravidlo 3 prichádza do úvahy až vtedy, ak znenie položiek a poznámok k príslušným triedam a kapitolám nepožadujú niečo iné.[28]

Metódy pod písmenami a), b) a c) musia byť aplikované v takom poradí, v akom sú obsiahnuté v  pravidle 3.

Pravidlo 3(a) stanovuje prednosť špecifického opisu pred všeobecným. Typicky sa bude jednať o „zvyškové“ položky uvedené výrazom „ostatné...“, ktoré sa prirodzene použijú len na výrobky, ktoré nemožno zaradiť pod inú položku. Príklady však možno nájsť aj inde.

Viac sporov sa spája s pravidlom 3(b), ktoré sa aplikuje na zmesi, zložené výrobky a rôzne sady určené na maloobchodný predaj. Pravidlo 2(b) stanovilo, že pri takomto tovare je nutné brať do úvahy všetky potenciálne použiteľné položky. Určiť, ktorá sa nakoniec použije, potom treba na základe pravidla 3(c). Podľa neho je rozhodujúce, ktorý materiál alebo komponent dáva celku jeho podstatný charakter.

Zdanlivo najjednoduchšia je situácia pri klasifikácii zmesí. V rozsudku Palte & Haentjens,[29] ktorý sa týkal klasifikácie ovsenej zmesi pozostávajúcej obyčajných a z rezaných zŕn, súd konštatoval, že rezaný ovos možno dôvodne považovať za zložku dávajúcu zmesi jej podstatný charakter v tom prípade vtedy, ak podiel rezaných zŕn presahuje 50 % celkovej hmotnosti zásielky. Takýto úsudok sa zdá byť logický v prípade zmesi porovnateľných výrobkov, jeho platnosť však zrejme nemožno považovať za absolútnu. Nie je totiž ťažké predstaviť si zmes, ktorej dáva podstatný charakter jej v menšom množstve zastúpená zložka (napríklad obyčajná voda so sirupom).

Zloženým tovarom sa podľa vysvetliviek k HS rozumejú výrobky, ktorých komponenty sú k sebe pripojené a tvoria prakticky neoddeliteľný celok, ale aj výrobky s oddeliteľnými komponentmi za predpokladu, že tieto komponenty sú si prispôsobené a navzájom sa dopĺňajú a spolu vytvárajú celok, ktorý by sa po častiach predával obtiažne.[30]

V súvislosti s pravidlom 3(b) sa v judikatúre ESD objavuje koncepcia „funkčnej jednotky“. Poznámka č. 3 k triede XVI Colného sadzobníku znie nasledovne:

Ak kontext nevyžaduje inak, kombinované prístroje pozostávajúce z dvoch alebo viacerých prístrojov, ktoré tvoria spolu jeden celok, ako aj ostatné prístroje, ktoré sú svojou konštrukciou určené na dve alebo viac komplementárnych alebo alternatívnych funkcií, sa majú zatriediť podľa položky toho prístroja, ktorý vykonáva hlavnú funkciu charakterizujúcu celok.

Avšak podľa vysvetliviek k HS vzťahujúcich sa ku kapitole XVI:

poznámka 3 sa neuplatní v prípade, ak stroj alebo zariadenie pozostáva z odlišných komponentov, ktoré spolu majú jasne definovanú funkciu spadajúcu pod niektorú z položiek kapitoly 84 alebo 85. Takýto celok sa klasifikuje podľa položky zodpovedajúcej tejto funkcii, aj keď rôzne komponenty ostávajú oddelené, alebo prepojené káblami.

Táto poznámka predstavuje základ koncepcie tzv. funkčnej jednotky, ktorá sa viackrát objavila pred ESD. V prípade Fuss[31] sa jednalo klasifikáciu ultrazvukových detektorov pohybu, ktorých funkciou bolo zachytiť pohyb v určenom priestore a odoslať túto informáciu elektrickými impulzmi prostredníctvom káblov príslušnému poplašnému zariadeniu. Kým colné orgány tieto výrobky klasifikovali pod položkou 85.22 C (elektronická zariadenia a prístroje s individuálnymi funkciami, nespadajúce pod inú položku), dovozca sa domáhal klasifikácie pod položkou 85.17 (elektronické akustické alebo vizuálne signalizačné zariadenia, napríklad... poplašné zariadenia na ochranu proti krádeži alebo proti požiaru). Súd konštatoval, že dovážané detektory sú použiteľné jedine spolu so signalizačným zariadením. Z toho dôvodu napĺňajú znaky súčastí tohto zariadenia a musia byť klasifikované pod rovnakou položkou bez ohľadu na to či sú dovážané spolu s nimi alebo zvlášť.

K opačnému stanovisku dospel súd v rozsudku Metro[32]. V tomto prípade výrobok ktorý dovozca deklaroval ako registračná pokladnica pozostával z niekoľkých častí oddelene zabalených v škatuliach, medzi ktorými bola aj viacúčelová kalkulačka. Kalkulačka sa mohla po pripojení káblom používať spoločne s pokladnicou, avšak mohla byť používaná aj samostatne. Z tejto situácie vyvstala otázka, či táto kalkulačka môže byť klasifikovaná spolu s ostatnými časťami ako funkčná jednotka. Podľa súdu vysvetlivky pre klasifikáciu rôznych zariadení pod jednou položkou vyžadujú, aby tieto zariadenia spolu ako celok plnili jedinú, jasne definovanú funkciu, na ktorú táto položka odkazuje. Tieto vysvetlivky sa však nevzťahujú na výrobky obsahujúce komponenty, ktoré môžu byť používané nezávisle na ostatných a na plnenie funkcií odlišných od funkcií celku. Takéto zariadenie preto nemôže byť pokladané za funkčnú jednotku. Kalkulačka, ktorá je spôsobilá na oddelené používanie preto musí byť klasifikovaná samostatne.

Z uvedených dvoch rozsudkov je teda zrejmé, že pri klasifikáciu zloženého výrobku ako funkčnej jednotky bude rozhodujúcim faktorom to, či jednotlivé časti môžu byť používané samostatne, alebo nie. Tejto argumentácie sa súd držal aj v ďalších prípadoch týkajúcich sa konceptu funkčnej jednotky.[33]               

Pravidlo 4 (tzv. catch-all rule[34])

Tovar, ktorý nemožno zatriediť podľa vyššie uvedených pravidiel, sa zatriedi do položky, do ktorej patrí tovar jemu najpodobnejší.

Toto pravidlo sa použije na všetok tovar, ktorý sa nepodarilo klasifikovať ani za pomoci pravidiel 1 až 3. Podobnosť sa je možné odvodzovať na základe rôznych faktorov, napr. na popise, povahe alebo určenom použití. V rozsudku Bollmann[35] súd určil, že podobnosť môže byť odvodzovaná aj od hodnoty tovaru. Prípad sa týkal dovozu morčacích biskupov (chvostová časť vtáka), pričom súd mal rozhodnúť, či sa jedná o hydinové kusy, alebo o jedlé droby. Súd sa pri nejasnom slovnom znení položiek oprel o skutočnosť, že trhová cena týchto produktov bola veľmi nízka, omnoho nižšia ako cena hydinových kusov. Výraz „jedlé droby“ preto musí byť interpretovaný tak, že zahŕňa produkty podobnej obchodnej hodnoty ako v tomto prípade prejednávaný produkt.

Pravidlo 5

Okrem vyššie uvedených ustanovení sa na uvedený tovar uplatnia nasledujúce pravidlá:

a)    puzdrá na fotografické prístroje, hudobné nástroje, zbrane, rysovacie a kresliace nástroje, náhrdelníky a podobné schránky špeciálne tvarované alebo upravené na vloženie určitého výrobku alebo súboru výrobkov, vhodné na dlhodobé použitie a predkladané s výrobkami, pre ktoré sú určené, sa zatrieďujú spolu s týmito výrobkami, ak sa s nimi bežne predávajú. Toto pravidlo sa však nevzťahuje na schránky, ktoré dávajú celku podstatný charakter;

b)    s výnimkou ustanovení pravidla 5 písm. a) sa obalové materiály a obalové schránky predložené spolu s tovarom zatriedia s tovarom, ak sa bežne používajú na balenie takéhoto druhu tovaru. Toto ustanovenie však nie je záväzné, ak je zrejmé, že obalové materiály alebo obaly sú vhodné na opakované použitie.

Piate pravidlo sa týka puzdier, obalov a iných schránok, ktoré sa zaraďujú spolu s tovarom, pre ktorý sú určené.

Pravidlo 6

Na právne účely sa zatriedenie tovaru do podpoložiek položky určuje podľa znenia týchto podpoložiek a príslušných poznámok k podpoložkám a mutatis mutandis podľa vyššie uvedených pravidiel pod podmienkou, že porovnateľné sú len podpoložky rovnakej úrovne. Na účely tohto pravidla sa tiež používajú poznámky k triedam a kapitolám, ak kontext nevyžaduje inak.

Pravidlo 6 stanovuje logickú požiadavku, aby pre účely klasifikácie boli vzájomne porovnávané len kategórie členenia KN rovnakej úrovne. Toto pravidlo zatiaľ v praxi neviedlo k žiadnym rozporom. 

Mgr. Tomáš Fecák, advokátní koncipient

[1] Bruselský dohovor o nomenklatúre pre klasifikáciu tovarov v colných sadzobníkoch a o určovaní colnej hodnoty

[2] Právnym základom je Medzinárodný dohovor o harmonizovanom systéme opisu a číselného kódovania tovaru z roku 1983.

[3] Do roku 1995 Customs Co-operation Council.

[4] http://www.wcoomd.org  Topic: Nomenclature

[5] Lasok, D. The Trade and Customs Law of the European Union. Third Edition. London : Kluwer Law International, 1998, s. 239

[6] elektronická forma TARICu je dostupná z: http://ec.europa.eu/taxation_customs/dds/tarhome_sk.htm

[7] Vermulst, E. EC Classification Rules: Should Ice Cream Melt? Michigan Journal of International Law, Vol. 15, No. 4, 1994, s. 1250

[8] Prevzaté z: Integrated tariff of the European Communities (TARIC), C 103/01 (2003)

[9] Snyder, F. International Trade and Customs Law of the European Union. London : Butterworths, 1998, s.6

[10] Lasok, D. Cit. dielo,  s. 239

[11] Snyder, F., Cit. dielo, s. 7. Autor ponúka aj výpočet rozhodnutí ESD, o ktoré sa dané konštatovanie opiera, napríklad C-30/71 Kurt Siemers & Co. v. Hauptzollamt Bad Reichenhall [1971], ods. 5, C-77/71 Gervais-Danone AG v. Hauptzollamt München-Schwanthalerstrasse [1971], ods. 5; ďalej C-798/79 Hauptzollamt Köln-Rheinau v. Chem-Tec [1980] a mnoho ďalších.

[12] Vermulst, E. Cit. dielo, s. 1268

[13] C-38/76 Industriemetall Luma GmbH v.Hauptzollamt Duisburg [1976]               

[14] C-158/78 Biegi v. HauptzollamtBochum [1979]       

[15] C-384/89 Criminal proceedings against Gérard Tomatis and Christian Fulchiron [1991]

[16] C-53/75 Belgian State v. Jean nicolas Vandertaelen and Dirk Leopold Maes [1975]      

[17] Vermulst, E. Cit. dielo, s. 1278

[18] C-317/81 Howe & Bainbridge BV v. Oberfinanydirektion Frankfurt am Main [1982]

[19] C-185/73 Hauptzollamt Bielefeld v. Offene Handelsgesellschaft in Firma H. C. König [1974]

[20] C-30/71 Kurt Siemers & Co. v. Hauptzollamt Bad Reichenhall [1971]              

[21] C-38/72 Arend van de Poll KG v. Finanzgericht Rheinland-Pfalz [1972]          

[22] C-128/73 Past & Co. Kg v. Hauptzollamt Freibourg [1973]  

[23] Činenie je proces,  pri ktorom zo surovej kože vzniká koža vhodná na spracovanie kožených alebo kožušinových výrobkov.

[24] C-67/95 Rank Xerox Manufacturing BV v. Inspecteur der Invoerrechten en Accijzen [1997]

[25] C-234/87 Casio Computer Co. GmbH Deutschland v. Oberfinanzdirektion München [1989]

[26] C-66/89 Directeur général des douanes et des droits indirects v. Powerex-Europe  [1990]

[27] C-35/93 Develop Dr. Eisbein GmbH & Co. v. Hauptzollamt Stuttgart-West [1994]         

[28] napr. C-137/78 Henningsen Food Inc. v. Produktschap voor Pluimvee en Eieren [1979], ods. 8

[29] Joined cases 208 and 209/81 Palte & Haentjens BV v. Inspecteur der Invoerrechten en Accijzen, Rotterdam [1982]             

[30] Zložené výrobky podľa tohto pravidla je nutné odlišovať od montovaných výrobkov podľa pravidla 2(a).

[31] C-60/77 Fritz Fuss KG, Elektrotechnische Fabrik v. Oberfinanzdirektion de Munich [1977]

[32] C-60/83 Metro International Kommanditgesellschaft v Oberfinanzdirektion München                [1984]

[33] Napr. C-163/84 Hauptzollamt Hannover v. Telefunken Fernseh und Rundfunk GmbH [1985] a C-223/84 Telefunken Fernseh und Rundfunk GmbH v. Oberfinanzdirektion München [1985]          

[34] Weerth, C. Weerth, C. Basic principles of customs classification under the Harmonized System. GTCJ, 2008, Volume 3, s. 64

[35] C-62/72 Paul G. Bollmann v. Hauptzollamt Hamburg-Waltershof [1973]

Komentáře

Jméno *
Mail
WWW
Opište kód   

Přidat komentář