Toto je závěrečný díl krátkého seriálu o mezinárodní silniční přepravě zboží, která se věnuje možnosti řešení sporů a příslušnosti soudů k řešení sporů.

Žaloby

Otázky aktívnej a pasívnej legitimácie v súdnych sporoch ako aj príslušnosti súdu či rozhodovacieho orgánu je špecifické a len sčasti riešené ustanoveniami Dohovoru CMR. 

Zásadnými otázkami sú: kto, čo, od koho a kde môže žiadať.Čiastočná odpoveď na tieto otázky bola poskytnuta už v druhom dieli tejto minisérie.

Aktívna legitimácia v sporoch prislúcha poškodenej strane, a aj keď Dohovor chápe pojem oprávnenej osoby ako odosielateľa alebo príjemcu, rozhodne nemožno vylúčiť, že oprávnenou stranou bude dopravca. Čl. 13 ods. 1 časovo ohraničuje moment vzniku nárokov príjemcu na moment doručenia zásielky na miesto určenia, prípadne na zistenie straty či poškodenia zásielky. Vznik oprávnenia príjemcu však neznamená automatický zánik aktívnej legitimácie odosielateľa. Dalo by sa povedať, že oprávneným voči dopravcovi je osoba, ktorá má právo disponovať so zásielkou. Určité nejasnosti však nastanú v prípade, ak ani odosielateľ ani príjemca nie sú majiteľmi prepravovanej zásielky. Keďže majiteľ prepravovaného tovaru nie je zmluvnou stranou prepravnej zmluvy, je nepravdepodobné aby mohol na dopravcovi požadovať nejaké plnenie.

Žalovaným je ten, kto sa dopustil porušenia niektorej zo svojich povinností. Dohovor CMR sa tejto problematike venuje najmä v súvislosti s dopravcom. Dopravca[1] totiž zodpovedá aj za konanie iných osôb ktoré použije k uskutočneniu prepravy. Túto situáciu je nutné odlíšiť od prepravnej zmluvy, v ktorej sa niekoľko prepravcov zaväzuje vykonať jednu prepravu.[2] V druhom uvedenom príklade budú vzťahy medzi jednotlivými dopravcami zvlášť upravené čl. 34 a nasl. Dohovoru. Najzásadnejším pravidlom je solidárna zodpovednosť všetkých dopravcov za vykonanie celej prepravy. Druhý a každý ďalší dopravca sa stáva zmluvnou stranou vo chvíli prevzatia zásielky a nákladného listu za podmienok stanovených nákladným listom, preto v tomto prípade môže dôjsť k výrazným komplikáciám v prípade straty alebo poškodenia nákladného listu. 

Jurisdikcia

Zámerom Dohovoru je aby, v každom spore zo vzťahu, ktorý sa ním riadi, boli pravidlá medzinárodnej príslušnosti súdov prípadne rozhodcovských orgánov riadili pravidlami obsiahnutými v čl. 31 Dohovoru, a to aj v prípade ak konkrétne pravidlo, ktorého sa spor týka, nie je predmetom úpravy Dohovoru. Na druhej strane však uniformitu noriem určujúcich súdnu príslušnosť narušuje fakt, že tieto pravidlá sa neuplatnia v prípade žiadania mimozmluvných nárokov.[3]

Spory vzniknuté z prepráv podliehajúcich Dohovoru CMR možno na základe čl. 31 viesť na týchto súdoch:

a) zmluvne dohodnutý štát

b) súd miesta pobytu žalovaného

c) súd hlavného závodu žalovaného

d) súd miesta filiálky alebo obchodného zastupiteľstva žalovaného

e) súd miesta prevzatia zásielky

f) súd miesta dodania zásielky    

Zmluvná sloboda kontrahentov má v zásade prednosť a ostatné alternatívy slúžia subsidiárne ako možnosti v prípade absencie zmluvného konsenzu. Voľnosť pri voľbe fóra nie je neobmedzená a v prípade ak zvolený súd nemožno klasifikovať ako jednu z vyššie uvedených ostatných alternatív, musí sa tento súd nachádzať v zmluvnom štáte Dohovoru.

Do úvahy prichádza aj použitie rozhodcu eventuálne rozhodcovského súdu. Predpokladom platnosti takej doložky je ustanovenie, ktoré ukladá rozhodcovskému orgánu povinnosť aplikovať pri rozhodovaní ustanovenia Dohovoru (čl. 33). Doložka, ktorá túto povinnosť neobsahuje bude neplatná na základe čl. 41 .

Vzhľadom na to, že zmluvné strany Dohovoru CMR sú v prevažnej miere členskými štátmi Európskej Únie je vhodné uvedené ustanovenie skúmať aj z pohľadu kolízie s komunitárnymi predpismi. Konkrétne sa čl. 31 Dohovoru dostáva do stretu s nariadením Rady č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, známym ako nariadenie Brusel I. Základnou otázkou, ktorá sa ponúka na prvý pohľad, je nakoľko je možné použiť pre určenie príslušnosti súdu pravidlá obsiahnuté v Dohovore CMR aj v prípade ak by na daný vzťah bolo možné aplikovať spomínané nariadenie. ESD sa priamo ku konfliktu týchto dvoch prameňov zatiaľ nevyjadril, avšak odpoveď poskytol v prípade konfliktu Dohovoru CMR a Bruselského dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktorý nariadenie Brusel I nahradzuje.[4] Súdny dvor vo veci C-148/03 - Nürnberger Allgemeine Versicherungs AG proti Portbridge Transport International BV konštatoval, že Bruselský dohovor „sa má vykladať v zmysle, že právomoc súdu zmluvného štátu, na ktorom je žalovaná osoba s bydliskom na území iného zmluvného štátu, môže byť daná na základe osobitného dohovoru, ktorého zmluvnou stranou je tiež domovský štát súdu a ktorý obsahuje osobitné pravidlá o súdnej právomoci.“[5] Preambula nariadenia hovorí o nutnosti kontinuity medzi Bruselským dohovorom a nariadením a rovnako výkladu Súdneho dvora. Z toho vyplýva, že formulovaný princíp platí aj pre nariadenie Brusel I a vyššie uvedené pravidlá  vyplývajúce z čl. 31 Dohovoru CMR je možné pri určovaní príslušnosti súdov použiť aj v tomto prípade.

Mgr. Ľuboš Fojtík, advokátní koncipient

Konečná & Šafář

Široká 36/5
110 00 Prague 1
Czech Republic
Tel.: +420 221 990 455
Fax: +420 221 990 450
www.konecna-safar.com 

[1]  Pozn. ako dopravcu musíme chápať osobu takto označenú v nákladnom liste CMR. Vzhľadom na krátke premlčacie doby stanovené Dohovorom môže byť z tohto pohľadu omyl žalobcu v osobe prepravcu osudný.

[2] Predpokladom vzniku tejto situácie je uzatvorenie jedinej prepravnej zmluvy a jedného priebežného nákladného listu CMR.

[3] CLARKE, M. A. International carriage of goods by road: CMR. London : Stevens and sons, 1982. s. 72-73.

[4] Viď čl. 68 nariadenia Rady 44/2001.

Komentáře

Jméno *
Mail
WWW
Opište kód   

Přidat komentář