Vážení návštevníci, v rámci rubriky o medzinárodnom práve a práve ES sme sa rozhodli priniesť Vám sériu článkov venujúcich sa problematike právnej úpravy dovozu tovaru do ES. Hlavným dôvodom je snaha prispieť k zaplneniu určitej medzery, ktorá existuje v českej a slovenskej odbornej literatúre. Pre členské štáty z posledných vĺn rozšírenia EÚ sa stále jedná o pomerne novú problematiku, ktorá zatiaľ v tuzemskej odbornej literatúre nie je dostatočne spracovaná. V priebehu nasledujúcich týždňov sa vám preto pokúsime priblížiť najdôležitejšie aspekty tejto oblasti práva ES.

Dnešná úvodná časť je v celku konvenčne zameraná na všeobecný, historický vstup do problematiky a na stručné oboznámenie so základnými východiskami právnej úpravy.

EURÓPSKE SPOLOČENSTVO AKO COLNÁ ÚNIA

Vytvorenie colnej únie bolo jedným z prvotných a základných cieľov novo založeného Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Článok 9 Zmluvy o založení EHS (dnešný článok 23) stanovil, že „Spoločenstvo je založené na colnej únii, ktorá sa vzťahuje na celý obchod s tovarom a zahŕňa zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá, ako aj prijatie Spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím krajinám.“

Ak za referenčný rámec budeme považovať iba obchod s tovarom, môžeme vo svetovej praxi identifikovať dva základné stupne regionálnej ekonomickej integrácie. Základnou a najrozšírenejšou formou sú zóny voľného obchodu. Zóna voľného obchodu je združenie štátov, v rámci ktorého sú zrušené clá a iné prekážky obchodu. Limitujúcim faktorom zón voľného obchodu je skutočnosť, že odstránenie prekážok obchodu a možnosť voľného pohybu tovaru sa vzťahujú len na výrobky s pôvodom v tejto zóne. Vo vzťahu k tretím krajinám a ich výrobkom je členským štátom ponechaná možnosť uplatňovať vlastné clá a obchodno-politické opatrenia. To prináša riziko, že tovar sa do zóny bude v zvýšenej miere dovážať cez krajinu, v ktorej je pre daný výrobok colné zaťaženie najnižšie – hovoríme o tzv. odklonoch obchodu (deflections of trade). Tomuto javu sa obvykle predchádza uplatňovaním systémov pravidiel pôvodu, pomocou ktorých sa odlíšia výrobky pochádzajúce z tretích krajín od výrobkov vyprodukovaných v niektorom z členských štátov.

Za hlbšiu a ambicióznejšiu formu regionálnej ekonomickej integrácie sa vo všeobecnosti považuje colná únia. V rámci colnej únie je jednak zaručený voľný pohyb tovaru medzi jednotlivými členskými štátmi a zároveň je uplatňovaný spoločný dovozný režim voči výrobkom z tretích krajín. Odklony obchodu v takomto usporiadaní nepredstavujú problém. Vďaka spoločnému dovoznému režimu by malo byť úplne jedno, cez ktorú krajinu bude výrobok importovaný. Akonáhle tovar úspešne prejde colnými formalitami v niektorom z členských štátov, môže voľne obiehať v rámci celej colnej únie.

Colná únia má teda dva základné rozmery:

A.    Vnútorný rozmer, spočívajúci v odstránení prekážok obchodu medzi členskými štátmi. Je dôležité si uvedomiť, že samotné zrušenie ciel je predpokladom nutným, avšak nie dostačujúcim. Odstránenie vnútorných prekážok musí okrem ciel zahŕňať všetky opatrenia s rovnocenným účinkom, kvantitatívne obmedzenia a iné opatrenia majúce obmedzujúci účinok na obchod s tovarom. V rámci ES boli v tomto smere, predovšetkým zásluhou interpretačnej činnosti Európskeho súdneho dvora, dosiahnuté pozoruhodné úspechy.[1] Napriek tomu nemožno súhlasiť s pomerne rozšíreným tvrdením, že v ES (resp. EHS) bola colná únia dosiahnutá v roku 1968 (t.j. skončením tzv. prechodného obdobia).[2] Týmto dátumom vznikla colná únia formálne. Skutočné odstránenie všetkých vnútorných prekážok je však procesom dlhodobým. O tom, či je tento proces ukončený, je možné polemizovať ešte aj dnes, po uplynutí 40 rokov od uvedeného dátumu a 14 rokov po zavedení vnútorného trhu. V súčasnej dobe už možno odstránenie vnútorných prekážok považovať ak nie za úplné, tak za dostatočné. Treba si však uvedomiť, že v roku 1968 snáď možno podmienene hovoriť o vzniku colnej únie, len ťažko však o jej dosiahnutí.

B.    Rozmer vonkajší, ktorý odlišuje colnú úniu od zóny voľného obchodu, spočíva v prijatí spoločného colného sadzobníka a tiež v uplatňovaní spoločnej obchodnej politiky voči tretím štátom. Práve na tento aspekt colnej únie zameriame v ďalšom texte našu pozornosť.

Európske hospodárske spoločenstvo vzniklo roku 1957. Odstránenie vnútorných ciel medzi jednotlivými členskými štátmi a zavedenie spoločných colných sadzieb voči tretím štátom však nemohlo byť uskutočnené zo dňa na deň. Preto zmluva EHS stanovila prechodné obdobie dvanásť rokov, ktoré malo slúžiť na postupné vytvorenie spoločného trhu. Počas týchto 12 rokov boli medzi členskými štátmi podľa stanoveného harmonogramu postupne odbúravané vnútorné clá a poplatky s rovnocenným účinkom. 

Súčasne s odbúravaním vnútorných ciel členské štáty v priebehu prechodného obdobia postupne prispôsobovali colné sadzby uplatňované voči tretím štátom sadzbám dohodnutým v spoločnom colnom sadzobníku. Aby sa predišlo zložitým jednaniam o výške sadzieb spoločných ciel, zakladajúce členské štáty sa dohodli na jednoduchom a účinnom kompromise. Článok 19 Zmluvy o založení EHS stanovil, že sadzby Spoločného colného sadzobníka sa stanovia na úrovni aritmetického priemeru ciel uplatňovaných na štyroch colných územiach Spoločenstva.[3] Tento vzorec ponúkal potrebnú jednoduchosť a zároveň pomáhal prekonať počiatočné námietky zo strany zmluvných partnerov GATT. EHS totiž mohlo tvrdiť, že celkový objem dovozov pod novým sadzobníkom v konečnom dôsledku nepodliehal vyššiemu colnému zaťaženiu akému predtým podliehali dovozy do jednotlivých členských štátov podľa ich colných sadzobníkov jednotlivých členských štátov a tým pádom bol tento krok v súlade s ustanovením XXIV GATT.[4]

Spoločný colný sadzobník nakoniec vstúpil v platnosť relatívne skoro, už k 1. júlu 1968.  Od tohto momentu sa zo štyroch colných území (Benelux, Francúzsko, Nemecko a Taliansko) stalo jediné. Voči tretím štátom boli naďalej uplatňované výhradne komunitárne colné sadzby.

SPOLOČNÁ OBCHODNÁ POLITIKA ES – VONKAJŠÍ ROZMER COLNEJ ÚNIE

Článok XXIV odstavec 8 GATT definuje colnú úniu nasledovne:

Za colnú úniu sa bude považovať nahradenie dvoch alebo viacerých colných území jedným colným územím tak, že

(i)            sú odstránené (s výnimkou výslovne povolených článkami XI, XII, XIII, XIV, XV a XX tam kde je to nevyhnutné) všetky clá a všetky reštriktívne úpravy týkajúce sa podstatnej časti obchodu medzi územiami členov únie, alebo aspoň podstatnej časti obchodu s tovarom majúcim pôvod na týchto územiach, 

(ii)            podliehajúc ustanoveniam odstavca 9, podstatne rovnaké clá a rovnaké úpravy zahraničného obchodu sú vykonávané každým členom únie na obchod s územiami do únie nepojatými.

Zavedením Spoločného colného sadzobníku bolo zabezpečené uplatňovanie jednotných colných sadzieb všetkými členskými štátmi EHS. Na vonkajší obchod však, rovnako ako je to pri obchode vnútornom, majú vplyv aj ďalšie opatrenia najrôznejšieho charakteru, čo mimo iné reflektuje vo svojej poslednej vete aj citovaný článok GATT. Inými slovami, uplatňovanie spoločných colných sadzieb samo o sebe ešte nepredstavuje spoločnú politiku v oblasti zahraničného obchodu. Tvorcovia Zmluvy o založení EHS si boli vedomí toho, že spoločný colný sadzobník je len jedným segmentom spoločnej zahraničnej obchodnej politiky a zároveň že uplatňovanie spoločnej politiky tohto zamerania bolo nevyhnutné, ak mala colná únia a spoločný trh naozaj fungovať.[5] Preto vybavili Spoločenstvo od počiatku jeho existencie právomocou vo veciach obchodnej politiky voči tretím štátom.      

Už počas prechodného obdobia boli členské štáty povinné koordinovať svoje obchodné vzťahy s tretími krajinami s cieľom prispôsobiť ich do konca prechodného obdobia podmienkam pre zavedenia spoločnej politiky v oblasti zahraničného obchodu. Za týmto účelom mala Komisia predkladať Rade návrhy, ktoré sa týkali spoločného postupu počas prechodného obdobia (čl. 11 ods. 1 EHS). 

Od skončenia prechodného obdobia je základ spoločnej obchodnej politiky daný článkom 133 (bývalý čl. 113) Zmluvy ES (EHS). Ten v odstavci 1 stanovuje, že „spoločná obchodná politika vychádza z jednotných zásad, najmä vo vzťahu k úpravám colných sadzieb, uzatváraniu colných a obchodných dohôd, zjednocovaniu liberalizačných opatrení, vývoznej politike a z opatrení na ochranu obchodu, ako sú napr. opatrenia v prípade dumpingu alebo dotácií.“

Ustanovenie článku 113 sa ako jediný právny základ kompetencie Spoločenstva v oblasti vonkajších obchodných vzťahov ukázalo nedostatočné. Čo je opatrením spoločnej obchodnej politiky a čo ním už nie je toto ustanovenie naznačuje len vo veľmi hrubých obrysoch. Môžeme sa len domnievať, či je to výsledok nedostatočnej predvídavosti tvorcov Zmluvy, alebo je táto nejednoznačnosť zámerná. Niet však divu, že už čoskoro po skončení prechodného obdobia sa pohľady na rozsah spoločnej obchodnej politiky začali zásadným spôsobom rozchádzať. Hlavnými protagonistami zápasu o vymedzenie obsahového rámca spoločnej obchodnej politiky sa stali na jednej strane Komisia, presadzujúca čo najširšie chápanie a Rada, naopak požadujúca reštriktívny výklad, na strane druhej.  

Formovanie rámca spoločnej obchodnej politiky v judikatúre ESD – exkurz

ESD mal niekoľko príležitostí vyjadriť sa k vecnému rozsahu spoločnej obchodnej politiky. Spravidla sa tak dialo v rámci sporu medzi Komisiou a Radou o právny základ niektorej medzinárodnej dohody s tretími krajinami. V týchto prípadoch je totiž týmto orgánom daná možnosť obrátiť sa na ESD so žiadosťou o posudok o zlučiteľnosti zamýšľanej dohody s ustanoveniami Zmluvy v konaní podľa článku 300 ods. 6 (býv. čl. 228). Pritom je nutné zdôrazniť, že súd sa nikdy nepodujal vytvoriť nejakú univerzálnu koncepciu spoločnej obchodnej politiky. Hoci uvedené rozhodnutia zohrali kľúčovú úlohu, súd sa v nich držal zásady procesnej ekonómie zameriavajúc sa skôr na vyriešenie aktuálneho problému.[6]

Čiastočnú výnimku z tohto pravidla predstavuje mimoriadne doležitý posudok 1/75[7], ktorý sa týkal Memoranda o financovaní miestnych podpor vývozu do tretích krajín dohodnutého pod záštitou OECD. Súd nielenže určil článok 113 za platný právny základ tohto inštrumentu, ale využil túto príležitosť aj na formulovanie doktríny výlučnej právomoci. Podľa súdu ochrana spoločných záujmov Spoločenstva, nutnosť zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže, ako aj zásada lojality členských štátov voči Spoločenstvu vyžadujú, aby bola právomoc vo veciach CCP výlučnou. „Pripustiť opak by sa rovnalo uznaniu, že členské štáty môžu vo vzťahu k tretím krajinám zaujímať postoje odlišné od zamýšľaných stanovísk Spoločenstva, čo by vyústilo do narušenia inštitucionálneho usporiadania, podlomenia dôvery vnútri Spoločenstva a k zabráneniu Spoločenstvu hájiť spoločné záujmy.“[8] Toto rozhodnutie malo pre členské štáty významné následky. Ako súd judikoval o rok neskôr, článkom 113 bola na Spoločenstvo prenesená plná zodpovednosť za vykonávanie spoločnej obchodnej politiky. Napriek tomu však pripustil možnosť členských štátov konať v tejto oblasti, avšak len na základe výslovného zmocnenia udeleného za týmto účelom Spoločenstvom.[9]   

Práve výlučná právomoc je mimoriadne dôležitou charakteristikou Spoločnej obchodnej politiky odlišujúcou ju od ostatných politík, kde má Spoločenstvo súbežnú či zdieľanú právomoc s členskými štátmi. Vo veciach spadajúcich pod Spoločnú obchodnú politiku štáty viac nie sú oprávnené jednať, pokiaľ k tomu nedostanú výslovný súhlas, a to ani vtedy, ak Spoločenstvo nekoná, hoci by konať malo. Ako jediný prostriedok v takomto prípade prichádza do úvahy žaloba pre nečinnosť podľa článku 232 Zmluvy ES.[10]

Stanovisko 1/75 predurčilo charakter sporov v ďalších desaťročiach, v ktorých pravidelne vyvstávala otázka, či určité opatrenie ešte spadá do rámca Spoločnej obchodnej politiky podľa článku 113 s výlučnou právomocou Spoločenstva, alebo sa jedná o implicitnú právomoc podľa článku 235 (dnes 308), ktorú Spoločenstvo zdieľa s členskými štátmi. Je príznačné, že súd sa dlhé roky výrazne prikláňal k veľmi širokému chápaniu CCP. Široké ponímanie článku 113 dokladá výrok súdu v stanovisku 1/78[11], podľa ktorého „v prípadoch kedy sa zdá, že určité opatrenie aspoň čiastočne spadá pod spoločnú obchodnú politiku, je zrejmé, že nemôže byť v mene všeobecnej hospodárskej politiky vyňaté z právomoci Spoločenstva“.[12] V podobnom duchu sa nieslo stanovisko 45/86[13] týkajúce sa Všeobecného systému preferencií (systém jednostranných obchodných zvýhodnení pre rozvojové krajiny). Rada poukazovala na to, že článok 113 nemôže predstavovať jediný právny základ príslušných nariadení, pretože vedľa obchodno-politického zamerania mali príslušné nariadenia plniť závažnejšie úlohy, týkajúce sa rozvojovej pomoci. Súd argumentáciu Rady odmietol s tým, že „existencia súvislosti s otázkami rozvoja nemôže vylučovať určité opatrenie zo sféry spoločnej obchodnej politiky tak ako je tá definovaná v Zmluve“.[14]

Určitý zvrat v tomto „všeobjímajúcom“ prístupe k spoločnej obchodnej politike prinieslo až stanovisko 1/94[15], v ktorom bol ESD požiadaný o posudok ohľadom právomoci spoločenstva uzavrieť medzinárodné zmluvy, ktoré boli výsledkom Uruguajského kola rokovaní v rámci GATT. Tie okrem dohôd, ktoré sa týkali obchodu s tovarom, zahŕňali aj Všeobecnú dohodu o obchode so službami (GATS) a Dohodu o obchodných aspektoch práv k duševnému vlastníctvu (TRIPS). Kým pri dohodách týkajúcich sa obchodu s tovarom bola potvrdená výlučná právomoc Spoločenstva, obchod so službami a ochrana duševného vlastníctva predstavovali hranicu, po ktorú až bol súd ochotný pri rozširovaní rámca spoločnej obchodnej politiky zájsť. Vo svojom obsiahlom posudku okrem iného konštatoval, že zo štyroch možných modelov poskytovania služieb[16] jedine v cezhraničnom poskytovaní služieb nevyžadujúcom premiestňovanie príjemcu ani poskytovateľa je možné vidieť analógiu s obchodom s tovarom a preto na neho možno vzťahovať ustanovenia o spoločnej obchodnej politike. To naopak nemožno konštatovať u služieb obnášajúcich premiestňovanie osôb cez hranice. Keďže zmluva ES obsahuje špecifické ustanovenia ohľadom vstupu a pohybu fyzických a právnických osôb na území Spoločenstva, opatrenia v týchto záležitostiach nemožno zahŕňať do rámca spoločnej obchodnej politiky. Súd preto v súvislosti s GATS konštatoval zdieľanú právomoc a ES a členských štátov. Podobnými úvahami sa súd riadil pri určení zdieľanej právomoci pre uzatvorenie TRIPS. Stanovisko 1/94 je u odbornej verejnosti vnímané ako významný medzník, ktorý predznamenal koniec rozširovania právomocí ES v rámci spoločnej obchodnej politiky a taktiež koniec obdobia „súdneho aktivizmu“ ohľadom výlučnej právomoci Spoločenstva.[17]  

Nová situácia vyvstala aj v súvislosti s prijatím Jednotného európskeho aktu, v dôsledku ktorého sa súčasťou primárneho práva stali nové politiky, priznávajúce  Spoločenstvu zdieľanú vonkajšiu právomoc (napr. spoločná politika v oblasti životného prostredia). Očakávaný stret nových, výslovne stanovených právomocí so Spoločnou obchodnou politikou súd riešil v stanovisku 2/00 Cartagena Protocol[18]. Posudzovaný Cartagenský protokol sa týkal bezpečnostných aspektov cezhraničného pohybu geneticky modifikovaných organizmov. V tomto prípade súd konštatoval, že hoci protokol obsahuje ustanovenia majúce dopad na obchod,  primárne je nástrojom sledujúcim ochranu životného prostredia. Preto odmietol zaradiť protokol do rámca Spoločnej obchodnej politiky s poukazom na to, že „pri opačnej interpretácii by sa špecifické ustanovenia Zmluvy týkajúce sa politiky v oblasti životného prostredia stali v značnom rozsahu zbytočnými“.[19] S verdiktom súdu vo veci Cartagenského protokolu sa prirodzene vynorila otázka, či od tohto momentu bude súd pri strete obchodných aspektov s inými oblasťami, v ktorých má Spoločenstvo právomoc, dávať automaticky prednosť novým, špecifickým právnym základom. Tento predpoklad sa nepotvrdil. V prípade 281/01 Energy Star,[20] v ktorom šlo o určenie právneho základu pre uzatvorenie Dohody o koordinácii energeticky úsporných programov etiketovania kancelárskych zariadení s USA, súd konštatoval, že „účinok dohody v oblasti ochrany životného prostredia je iba nepriamy a vzdialený v porovnaní s účinkom na obchod s kancelárskym vybavením, ktorý je priamy a bezprostredný“[21]. V najnovších rozhodnutiach ESD tak možno pozorovať, že do popredia sa dostáva nové kritérium vymedzenia jednotlivých právnych základov, ktorým je účinok daného opatrenia.[22] Súd poukázal na to, že Dohoda Energy Star bola navrhnutá s úmyslom stimulovať dopyt po energeticky úsporných výrobkoch, čím nepochybne napomáha úsporám energie, sama o sebe však nezavádza žiadne nové ekologické požiadavky.[23]

Ako je možné vidieť, rámec Spoločnej obchodnej politiky sa v judikatúre ESD chápaný široko. Dokumentujú to pôvodné posudky, v ktorých súdu, opierajúc sa o zásadu „effet utile“, stačila hoc i nepriama väzba opatrenia na obchod, aby toto opatrenie v záujme plnej účinnosti ustanovení Zmluvy určil ako spadajúce do Spoločnej obchodnej politiky. Posudok 1/94, ako aj následné rozhodnutia však ukázali, že ani toto široké chápanie nemôže byť neohraničené, obzvlášť tam, kde narazí na zjavný nedostatok právomoci danej Zmluvou,[24] alebo naopak na výslovne stanovené konkurujúce právomoci, ktoré lepšie zodpovedajú povahe príslušného opatrenia. Zároveň je možné vidieť, že chápanie spoločnej obchodnej politiky nie je ustálené a napriek tomu že je CCP stará ako Spoločenstvo samo, ešte aj dnes môžeme hovoriť o živej a vyvíjajúcej sa oblasti komunitárneho práva.

Napriek určitej konceptuálnej nejasnosti však platí, že spoločná obchodná politika je najrozvinutejšou spomedzi zahraničných politík a predstavuje jadro vonkajších vzťahov EU.[25] Z nášho pohľadu je dôležité, že nikto nikdy nespochybnil, čo je ostatne pojmovo vylúčené, že dovoz tovaru do ES jednoznačne spadá pod rámec CCP. Zároveň však môže byť ponúknutý krátky exkurz poslúžiť ako memento, že určité opatrenia, ktoré majúce dopad na dovoz tovaru, pod rámec CCP spadať nemusia.

Rozhodovacia procedúra

Prijímanie opatrení spoločnej obchodnej politiky sa vyznačujú veľmi priamočiarou procedúrou, so silným postavením Komisie a stále prebiehajú v zásade bez účasti Parlamentu. Rozhodnutia prijíma Rada na návrh Komisie kvalifikovanou väčšinou. Od 1.1.2007, po poslednom rozšírení EU, to znamená, že pre prijatie návrhu musia byť súčasne splnené nasledujúce dve podmienky: (i) súhlas väčšiny členských štátov a (ii) odovzdanie aspoň 255 hlasov z celkového počtu 345 (t.j. 73,9%). Blokačná minorita teda predstavuje 90 hlasov, čo pri súčasnom rozložení  predstavuje napríklad 3 veľké štáty[26] s s pomocou jedného menšieho. Výnimkou z pravidla kvalifikovanej väčšiny predstavuje prijímanie antidumpingových a protisubvenčných opatrení, kde pre prijatie príslušného opatrenia postačuje dosiahnutie prostej väčšiny.[27]

Mnohé opatrenia Spoločenstva prijímané v rámci Spoločnej politiky sú však viac-menej technickej povahy, pričom nezasahujú do jej podstaty. Jedná sa predovšetkým o vykonávacie opatrenia denno-dennej exekutívy, u ktorých nie je potrebné aby o nich rozhodovala Rada ako vrcholný politický orgán. Na túto situáciu pamätá článok 202 Zmluvy ES, ktorý umožňuje Rade zveriť Komisii právomoci k vykonávaniu predpisov, ktoré vydá. Základný rámec pre výkon vykonávacích právomocí, ktoré sú prenesených na Komisiu, je daný rozhodnutím Rady č. 468/1999. Konkrétne zmocnenie však musí byť udelené príslušným predpisom, ktorý má byť v danom prípade vykonaný. Takýto právny predpis sa označuje ako základný. Delegované prijímanie vykonávacích predpisov a opatrení vyžaduje zriaďovanie tzv. regulačných výborov, zložených zo zástupcov členských štátov, ktoré zaujímajú stanoviská k návrhom opatrení predloženým Komisiou. Príslušné vykonávacie opatrenie potom prijíma Komisia v súlade so stanoviskom výboru. V prípade odchylných stanovísk Komisie a príslušného výboru má posledné slovo Rada.[28]

Na tento postup odkazujú mnohé základné nariadenia regulujúce oblasť spoločnej obchodnej politiky. Príkladom môže byť nariadenie Rady č. 2913/92 Colný kódex, ktorý ukladá vytvorenie Výboru pre Colný kódex a vyššie uvedený postup stanovuje pre prijatie a zmeny jeho vykonávacie nariadenia (nariadenie Komisie č. 2454/93). 

Nástroje spoločnej obchodnej politiky

Právne nástroje obchodnej politiky, ktoré obsahujú pravidlá pre dovoz tovaru z tretích štátov, sa tradične delia na autonómne a zmluvné.

Prvá skupina predstavuje jednostranné opatrenia prijaté zo strany ES, ktoré sa zakladajú na vnútornej komunitárnej legislatíve. Vzhľadom na výlučnú právomoc Spoločenstva sú tieto opatrenia spravidla prijímané formou nariadení. Medzi autonómne nástroje obchodnej politiky sa obvykle zaraďuje:

a)    Clo. Clo je základný nástroj obchodnej politiky. Je nástrojom tarifným – objemy dovozu nie sú ovplyvňované priamo, ale nepriamo prostredníctvom cien dovážaných výrobkov. Podrobnej analýze tohto nástroja je venovaná podstatná časť tejto práce.

b)    Kvantitatívne obmedzenia. Tieto opatrenia priamo určujú objemy dovozov stanovovaním kvót. GATT množstvové obmedzenia v zásade zakazuje, preto sú možnosti ich využitia v dnešnej dobe obmedzené. Uplatňovanie kvantitatívnych obmedzení je tak možné predovšetkým voči štátom, ktoré nie sú členmi WTO, alebo dočasne ako ochranné opatrenia v situáciách, kedy hrozí vážna ujma domácim výrobcom.[29] Do kategórie kvantitatívnych obmedzení môžeme zaradiť aj dovozné licencie ako opatrenia s rovnocenným účinkom.

c)     Opatrenia proti nekalým obchodným praktikám. Určité formy obchodného jednania sa v medzinárodnom obchode považujú za neférové. Konkrétne sa jedná o dumping a poskytovanie štátnych podpor (subvencií) exportným výrobkom. GATT takéto jednanie (okrem určitého typu subvencií) výslovne nezakazuje, avšak umožňuje dotknutému štátu prijať nevyhnutné protiopatrenia vo forme antidumpingových alebo vyrovnávacích ciel.

d)    Opatrenia proti prekážkam obchodu (trade barriers). Jedná sa o pomerne nový inštrument, ktorý sa od vyššie uvedených odlišuje svojou ofenzívnou povahou. Pokiaľ sa výrobcovia Spoločenstva v zahraničí stretnú s prekážkami obchodu (t.j. takými obchodnými praktikami uplatňovanými tretím štátom, ktoré zakladajú právo ES podať voči tomuto štátu medzinárodnú žalobu), môže v tejto veci Komisia na návrh,[30] ale i bez návrhu začať konanie, ktorého výsledkom môžu byť aj odvetné opatrenia alebo medzinárodné riešenie sporu (predovšetkým prostredníctvom WTO).

Okrem týchto „čistých“ obchodno-politických nástrojov je vhodné na tomto mieste spomenúť aj ďalšie opatrenia, ktoré majú okrem obchodnej politiky často presah aj do iných oblastí:

e)    Zvláštny režim pre niektoré citlivé druhy výrobkov. S niektorými druhmi tovaru sa spájajú určité špecifické záujmy, kvôli ktorým sa štáty zdráhajú umožniť ich obchodovanie vo všeobecnom režime. Typicky sa jedná napríklad o textilné výrobky a o poľnohospodárske produkty. S týmito výrobkami sa spravidla spájajú odlišné, prísnejšie dovozné povinnosti.

f)     Technické regulácie. Aj keď tieto pravidlá zväčša sledujú iné účely ako reguláciu obchodu, objemovo tvoria rôzne technické normy najrozsiahlejšiu oblasť právnej úpravy dovozu tovaru. Aby technické regulácie neboli zneužívané ako nástroj skrytého obmedzovania obchodu, stanovuje Dohoda WTO o technických prekážkach obchodu základné pravidlá, ktorými sa prijímanie týchto predpisov musí riadiť. 

g)    Opatrenia proti pirátskemu tovaru.[31] Tieto opatrenia reagujú na bujnejúce porušovanie práv duševného vlastníctva. Ich cieľom je odradiť falšovateľov od uvádzania pirátskeho tovaru na trh Spoločenstva.

h)    Všeobecný systém preferencií (GSP). GSP je nástrojom rozvojovej spolupráce – predstavuje systém jednostranných, nerecipročných obchodných preferencií poskytovaných zhruba 180 rozvojovým štátom. Ich poskytovanie je okrem ekonomických podmienok viazané aj na podmienky neekonomické. Podobný systém uplatňujú i USA, Japonsko, Kanada a ďalšie rozvinuté krajiny. V súčasnosti je v platnosti schéma GSP pre roky 2006-2015,[32] ktorá zaručuje cca 70 % produktom z týchto krajín bezcolný prístup na trh ES.[33]

Druhú skupinu nástrojov predstavujú pravidlá dohodnuté v dvojstranných či mnohostranných zmluvách uzatvorených medzi Spoločenstvom a tretími štátmi. Právomoc vstupovať vlastným menom do zmluvných vzťahov podľa medzinárodného práva je odvodzovaná zo skutočnosti, že Spoločenstvo má podľa zakladajúcich zmlúv právnu subjektivitu (čl. 281 ES). 

Spoločenstvo je pri nadväzovaní zmluvných obchodných vzťahov mimoriadne aktívne a uzatvorilo široké spektrum dohôd, ktoré majú priamy dopad na dovoz či vývoz tovaru. Dohody podľa článku 133 Zmluvy ES zahŕňajú bilaterálne i multilaterálne dohody zakladajúce všeobecnú obchodnú spoluprácu, preferenčné obchodné vzťahy, sektorové ujednania týkajúce sa niektorých špecifických produktov, dohody o obmedzení dovozu apod. Obsahový rozptyl je do značnej miery determinovaný doktrínou tzv. „implicitných právomocí“ podľa ktorej môže Spoločenstvo uzatvárať medzinárodné zmluvy aj v tých oblastiach, kde nemá výslovné stanovené zahraničné kompetencie, pokiaľ táto právomoc vyplýva nepriamo z ustanovení Zmluvy ES či z iných prijatých opatrení.[34]

Relevanciu pre spoločnú obchodnú politiku majú okrem obchodných dohôd uzatváraných podľa článku 133 aj dohody o pridružení (resp. asociačné dohody) podľa článku 310 Zmluvy ES. Tieto dohody sú významným nástrojom privilegovaných vzťahov EÚ s tretími krajinami, či už z historických, geografických alebo politických dôvodov.[35] Pridruženie je výrazom úzkej a dlhodobej spolupráce medzi zúčastnenými stranami a v prípade európskych krajín často predstavuje predstupeň plného členstva v EU. Aj keď sa nejedná o nástroje výlučne obchodnej politiky,[36] z hľadiska dovozu tovaru sú asociačné dohody mimoriadne dôležité, keďže okrem politických aspektov pravidelne upravujú aj vzájomné obchodné vzťahy. Stupeň obchodno-politickej asociácie pritom môže byť rôzny, od povolenia doložky najvyšších výhod cez evolutívnu doložku voľného obchodu až po asymetrickú preferenčnú asociáciu.[37] 

Z nášho pohľadu sú najzaujímavejšie tie zmluvné vzťahy Spoločenstva, ktoré zakladajú preferenčné režimy obchodovania. Pravidlá pre dovoz dohodnuté v týchto zmluvách poskytujú určité druhy obchodných zvýhodnení oproti všeobecnému režimu (nižšie colné sadzby, obmedzenie kvót a licencií, atď...), pričom majú derogačný účinok voči príslušným autonómne stanoveným komunitárnym normám.

Vo vzťahu k vyspelým krajinám treba spomenúť predovšetkým vzťahy s ostávajúcimi členskými štátmi Európskeho združenia voľného obchodu. Členská základňa EZVO sa po vstupe väčšiny jeho členov do EÚ zúžila na Island, Nórsko, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko. Spolupráca s týmito krajinami postupne prerástla rámec zóny voľného obchodu. Prijatím Dohody o vytvorení Európskeho hospodárskeho priestoru boli tieto krajiny takmer úplne zapojené do vnútorného trhu Spoločenstva, čo obnáša okrem voľného pohybu tovaru aj voľný pohyb osôb a kapitálu, ako aj prijatie príslušného acquis communitaire. V Švajčiarsku bola Dohoda o vytvorení EHP v referende odmietnutá, vzťahy s touto krajinou sa tak naďalej riadia pôvodnou dohodou o voľnom obchode.

Ďalšiu významnú skupinu predstavujú dohody o pridružení so štátmi strednej a východnej Európy. Väčšina týchto tzv. európskych asociačných dohôd, ktoré ES uzatvorilo s kandidátskymi krajinami (vrátane ČR a SR), stratila platnosť so vstupom týchto krajín do EU. V súčasnosti sú aktuálne pre Albánsko, Chorvátsko a Macedónsko. Dohody okrem iného stanovujú postupnú liberalizáciu vzájomného obchodu, pričom uplynutím stanovenej lehoty (10 rokov) sa počíta s vytvorením zóny voľného obchodu, čo treba chápať ako prípravu na plynulé začlenenie do EU. U Bosny a Hercegoviny a Čiernej Hory a Srbska čakajú asociačné dohody na ukončenie ratifikačného procesu. Obchodné vzťahy s prvými dvoma menovanými krajinami však už prebiehajú v preferenčnom režime na základe dočasných dohôd o obchode a obchodných záležitostí. V prípade Srbska je začiatok vykonávania dočasnej dohody o obchode viazaný na požiadavku plnej spolupráce tejto republiky s Medzinárodného trestného súdu pre bývalú Juhosláviu. Zvláštna dohoda existuje s Tureckom, s ktorým od roku 1996 existuje colná únia na priemyselné výrobky. 

Špecifické vzťahy udržiava ES so skupinou štátov pod označením ACP (Africa, Carribean, Pacific). V súčasnosti sa jedná o 77 rozvojových krajín, väčšinou bývalých kolónií členských štátov. Krajinám ACP boli dlhé roky zo strany Spoločenstva poskytované nerecipročné obchodné preferencie. To však už neplatí od 1.1.2008, kedy uplynulo trvanie výnimky zo záväzkov GATT.[38] Dohoda o partnerstve, podpísaná v roku 2000 v Cotonou predpokladá komplexnejší prístup k riešeniu problémov týchto krajín. V súlade s tým by mali byť postupne uzatvárané nové obchodné zmluvy medzi ES a jednotlivými štátmi, s postupným vytváraním regionálnych zón voľného obchodu. 49 najmenej rozvinutým krajinám je však v rámci iniciatívy „Everything but arms“ umožnený bezcolný dovoz takmer všetkých druhov výrobkov, vrátane poľnohospodárskych produktov (prirodzene s vylúčením zbraní).

Dôležitý prvok susedskej politiky EU predstavuje partnerstvo s krajinami z oblasti okolo Stredozemného mora. Súčasťou tzv. Barcelonského procesu je uzatváranie asociačných zmlúv, ktoré v obchodnej oblasti zakladajú vysoko preferenčné režimy obchodovania. Výhľadovo sa v tejto oblasti počíta s vytvorením zóny voľného obchodu v roku 2010, ktorá by mala zahŕňať Maroko, Alžírsko, Tunisko, Egypt, Izrael, Libanon, Jordánsko, Sýriu a Palestínske autonómne územia.

Z významnejších preferenčných vzťahov je vhodné ešte spomenúť asociačné dohody s Mexikom a s Chile, ktoré takisto zakladajú oblasti voľného obchodu.

Je nutné zdôrazniť, že predchádzajúce odstavce poskytli len ten najzákladnejší náčrt vonkajších zmluvných vzťahov ES. V skutočnosti sa jedná o mimoriadne komplexnú problematiku o rozbor ktorej sa v tejto chvíli nebudeme usilovať. Existenciu týchto vzťahov však je potrebné mať na pamäti, pretože príslušné ustanovenia týchto zmlúv derogujú všeobecný režim, pričom na preferenčnom základe sa realizuje veľká časť dovozov do ES. V ďalších článkoch im však ešte bude venovaná pozornosť v rámci pojednania o pravidlách pôvodu.

POSTAVENIE DOVEZENÉHO TOVARU NA VNÚTORNOM TRHU

Ako už bolo spomenuté v úvode kapitoly, vnútorným aspektom colnej únie je voľný pohyb tovaru vyprodukovaného na jej území. V rámci ES sa sloboda pohybu tovaru zakladá na článkoch 23, 25, 28 a 95 Zmluvy ES a jej obsah je ďalej rozvíjaný  judikatúrou ESD. Predmetom tejto časti bude zásada voľného pohybu tovaru z pohľadu výrobkov s pôvodom v tretích krajinách, ktoré boli na území Spoločenstva prepustené do voľného obehu. 

Postavenie výrobkov s pôvodom v tretích krajinách na spoločnom trhu upravujú články 23 a 24 ES. Podľa týchto článkov sa zákaz ciel, množstvových obmedzení, ako aj opatrení s rovnocenným účinkom medzi členskými štátmi vzťahuje aj na výrobky z tretích štátov, u ktorých boli splnené všetky dovozné náležitosti a zaplatené clá (t.j. výrobky vo voľnom obehu). Otázka znie, či je postavenie importovaných výrobkov vo všetkých ohľadoch rovnocenné s postavením výrobkov Spoločenstva. Čiastočnú odpoveď poskytol ESD v rozhodnutí Donckerwolcke[39], v ktorom spomínané ustanovenia využil na formulovanie zásady asimilácie. Podľa súdu tovar s pôvodom mimo Spoločenstva, ktorý bol riadne dovezený do niektorého z členských štátov, je definitívne a úplne asimilovaný s výrobkami majúcimi pôvod v spoločenstve. Výsledkom tejto asimilácie je zákaz množstvových obmedzení a opatrení s rovnocenným účinkom,[40] ktorý sa aplikuje bez rozlíšenia na tovar s pôvodom v Spoločenstve a na tovar prepustený do voľného obehu v niektorom z členských štátov, bez ohľadu na jeho skutočný pôvod.[41]

Súd v tomto prípade formuloval zásadu asimilácie pomerne ambicióznym spôsobom, na prvý pohľad neprenechávajúc členským štátom žiaden priestor pre obmedzovanie voľného pohybu riadne dovezeného tovaru. Skutočná situácia však tomuto predpokladu ešte dlhý čas nezodpovedala. Aj po zrušení vnútorných ciel a zavedení Spoločného colného sadzobníku členské štáty pokračovali v uplatňovaní vlastných kvantitatívnych obmedzení dovozu voči určitým výrobkom z niektorých tretích krajín, pričom Spoločenstvo nebolo schopné tieto kvóty zrušiť či ich nahradiť kvótami komunitárnymi.[42] Aby výkon týchto obchodných opatrení prijatých na úrovni členských štátov nebol znemožňovaný odklonmi obchodu (t.j. dovozom cez iný členský štát s využitím voľného pohybu tovaru), umožňoval článok 115 EHS (dnes 134 ES) členským štátom, po predchádzajúcom zmocnení Komisiou, prijať potrebné ochranné opatrenia a tým pádom uplatňovanie zásady voľného pohybu tovaru na tieto výrobky vylúčiť. Túto skutočnosť vzal na vedomie aj ESD v spomínanom rozsudku Donckerwolcke, kde konštatoval, že „asimilácia výrobkov prepustených do voľného obehu môže plne účinkovať len za predpokladu, že tieto výrobky podliehajú rovnakým dovozným podmienkam, bez ohľadu na to, v ktorom štáte sú prepustené do voľného obehu... Skutočnosť, že so skončením prechodného obdobia ešte nebola Spoločná obchodná politika úplne dosiahnutá, je jedným z množstva faktorov umožňujúcich vznik odklonov obchodu.“[43] Súd potvrdil možnosť členských štátov využívať článok 115 a obmedziť tak voľný pohyb dovezeného tovaru, pričom však zdôraznil, že je tak možné činiť len po udelení špecifického zmocnenia Spoločenstvom.

Prax tolerancie k pretrvávajúcej existencii národných kvót sa pochopiteľne stávala predmetom čoraz väčšej kritiky. Postup podľa článku 115 (134) jednak podkopával zásadu voľného pohybu tovaru, keďže členským štátom bolo umožnené zablokovať vstup na svoj trh tovaru, ktorý bol vo voľnom obehu Spoločenstva. Navyše bol nezlučiteľný so zásadami colnej únie a s existenciou Spoločnej obchodnej politiky (predovšetkým s požiadavkou na jej jednotnosť).[44] V súvislosti s prechodom na jednotný vnútorný trh a zrušením kontrol na vnútorných hraniciach sa navyše kontrolovanie nepriamych dovozov stalo prakticky nemožným. Z týchto ako aj z ďalších dôvodov boli v roku 1993 odstránené posledné národné kvóty týkajúce sa textilu a oblečenia, japonských automobilov a banánov.[45] Článok 115 (134) a s ním možnosť udeliť zmocnenie k opatreniam na národnej úrovni však zrušený nebol a hoci si v dnešných podmienkach len ťažko možno predstaviť jeho praktickú aplikáciu, stále ostáva súčasťou Zmluvy.[46]

Nad zásadou asimilácie visí aj ďalší špecifický otáznik týkajúci sa uplatnenia či neuplatnenia jedného zo základných princípov spoločného trhu, a to princípu vzájomného uznávania (mutual recognition) technických, hygienických a iných mimoobchodných noriem. Ten má svoje počiatky v známom rozhodnutí súdu v prípade Cassis de Dijon,[47] podľa ktorého s tovarom zákonne vyrobeným a obchodovaným v jednom členskom štáte môže byť v zásade automaticky obchodované aj v iných členských štátoch.[48] Príznačné je, že znenie zásady, tak ako je väčšinou formulované, hovorí o tovare vyrobenom na území ES, čím vznikajú pochybnosti, či z nej môžu ťažiť aj ostatné výrobky nachádzajúce sa vo voľnom obehu. Priamu odpoveď neposkytuje žiadne špecifické ustanovenie a ani judikatúra ESD. Oporu je preto možné hľadať iba v literatúre. Ako uvádza napr. P. Eeckhout, riešenie tejto otázky nemusí byť zložité, ak sa na zásadu vzájomného uznávania nie z hľadiska výrobku, ale z hľadiska predmetného opatrenia. U toho posudzujeme jednak (i) či predstavuje prekážku obchodu v zmysle ustanovenia 28 EC a ak áno (ii) či je táto prekážka ospravedlniteľná na základe dôvodov uvedených v článku 30 EC. To je ostatne prístup aplikovaný Európskym súdnym dvorom. Spolu s prof. Eeckhoutom potom musíme konštatovať, že neexistuje rozumný dôvod, prečo by táto metóda nemohla byť plne uplatnená aj vo vzťahu k výrobkom s pôvodom v tretích krajinách.[49]  

Z uvedeného vyplýva, že hoci bola zásada asimilácie formulovaná v relatívne ranom období spoločného trhu a spoločnej obchodnej politiky, cesta k plnému zrovnoprávneniu dovezených výrobkov s výrobkami Spoločenstva nebola úplne priamočiara. I keď postavenie týchto výrobkov na trhu Spoločenstva nie je dodnes celkom koncepčne doriešené, v súčasnej situácii si už môžeme dovoliť tvrdiť, že po legitímnom prekonaní vonkajšej colnej hranice požívajú dovezené výrobky všetky výhody jednotného vnútorného trhu, čím je napĺňaný jeden zo základných predpokladov colnej únie.    

Mgr. Tomáš Fecák, advokátní koncipient

[1] K tomu možno odkázať aspoň na tie najzásadnejšie rozhodnutia ESD: C-26/62 Van Gend en Loos; Joined cases 2 and 3/69 Diamantarbeiders; Joined Cases  51 and 54/71 International Fruit; C-8/74 Dassonville; 4/75 Rewe v. Zentralfinanz;  C-120/78 Cassis de Dijon; C-249/81 Commission v. Ireland; Joined cases 267 and 268/91 Keck and Mithouard; C-265/95 Commission v. France. 

[2] Lasok, D. The Trade and Customs Law of the European Union. Third Edition. London : Kluwer Law International, 1998  s. 2.  Názor o dosiahnutí colnej únie sa objavuje často, a to aj v tuzemskej literatúre, viď napr. Tichý, L. a kol. Evropské právo. 3. vydání. Praha : C. H. Beck, 2006, s. 397

[3] U niektorých druhov výrobkov považovaných za citlivé sa však dosiahnutie dohody ukázalo byť zložitejšie. Tieto výrobky (napr. morské ryby, víno, drevené polotovary, niektoré ropné produkty, niektoré strojárenské výrobky atď...) boli zaradené do tzv. zoznamu G, ktorý bol súčasťou prílohy I k Zmluve. Clá na tieto výrobky boli v súlade s článkom 20 stanovené na základe rokovaní medzi členskými štátmi v priebehu prechodného obdobia.

[4] Vaulont, N. The Customs Union of the European Economic Community, 1981, s 24. In: Lasok, D. Cit. dielo, s. 228

[5] Eeckhout, P. External Relations of the European Union. Oxford : Oxford University Press, 2005, s. 10

[6] Eeckhout, P. Cit. dielo, s. 19

[7] Opinion 1/75 [1975]

[8] tamže,

[9] C-41/76 Suyanne Criel, née Donckerwolcke and Henri Schou v. Procureur de la République [1976], ods. 42

[10] Svoboda, P. Právo vnějších vztahů Evropské unie. Praha : Linde, 2007, s. 159

[11] Opinion 1/78 International Agreement on Natural Rubber [1979]

[12] tamže, ods. 48

[13] Opinion 45/86 Commission v. Council (Generalized tariff preferences) [1987]

[14] tamže, ods. 20

[15] Opinion 1/94 [1994]          

[16] (1) cezhraničné služby nevyžadujúce premiestňovanie osôb, (2) využívanie služieb v zahraničí, ktoré vyžaduje premiestnenie príjemcu za poskytovateľom do inej členskej krajiny, (3) obchodné zastúpenie v zmysle existencie pobočky alebo dcérskej spoločnosti na území iného členského štátu, na území ktorého je služba poskytovaná a (4) obchodné zastúpenie prostredníctvom fyzickej osoby, ktorá poskytuje služby v zahraničí

[17] Craig, P, de Búrca, G. EU Law. Text, Cases and Materials. Fourth Edition.  Oxford : Oxford University Press, 2007, s. 185

[18] Opinion 2/00 Cartagena Protocol [2001]

[19] Tamže, ods. 40

[20] C-281/01 Commission v. Council (Energy Star Agreement) [2002]

[21] Tamže, ods. 41

[22] Govaere, I. External Competence: What’s in a Name? The Difficult Conciliation between Dynamism of the ECJ and Dynamics of European Integration”. In Govaere, Demaret & Hanf (eds.) 30 Years of European Legal Studies at the College of Europe. Brussels : P.I.E.-Peter Lang S.A.-Presses Universitaires Européennes, 2004, s. 469

[23] C-281/01 Commission v. Council (Energy Star Agreement) ods. 42

[24] V reakcii na situáciu nastolenú posudkom 1/94 sa Zmluvou z Nice právomoc Spoločenstva v oblasti služieb a obchodných aspektov duševného vlastníctva výslovne stala súčasťou spoločnej obchodnej politiky.

[25] viď napr. Eeckhout, P. Cit. dielo, s. 347

[26] Francúzsko, Nemecko, Spojené Kráľovstvo, Taliansko, Poľsko a Španielsko 

[27] Článok 9 Nariadenia Rady č. 384/96 a článok 15 Nariadenia Rady č. 2026/97.

[28] V eurospeaku sa táto procedúra označuje ako „komitológia“

[29] Samotné spravovanie kvót (t.j. postup pri rozdeľovaní povolených objemov dovozu jednak medzi dovozcov a jednak medzi členské štáty) je upravené Nariadením Rady č. 520/94, stanovujúce postup Spoločenstva pre spravovanie množstvových kvót.

[30] Aktívne legitimovanými sú jednak členské štáty, ale aj akákoľvek osoba jednajúca v mene komunitárneho priemyslu alebo dotknutý podnik.

[31] Nariadenie Rady č. 3295/94 proti voľnému obehu, exportu a reexportu tovaru porušujúceho práva k duševnému vlastníctvu.

[32] Viď Nariadenie Rady č. 980/2005 o uplatňovaní systému všeobecných colných preferencií.

[33] Svoboda, P. Právo vnějších vztahů Evropské unie. Praha : Linde, 2007, s.182

[34] Viď Opinion 22/70 Commission v. Council (ERTA) [1971], ods. 14-19; tiež Opinion 1/76 Draft Agreement establishing a European laying-up fund for inland waterway vessels [1977], ods. 3-4

[35] Cihelková, E. Vnější ekonomické vztahy Evropské unie. Praha : C. H. Beck, 2003, s. 76

[36] Odlišný právny základ, odlišná rozodovacia procedúra...

[37] Klunkert, S. In Weidenfeld, W., Wessels, W. (eds.) Evropská unie od A do Z. Preložili Alois Mikeštík a Marie Bednaříková. Praha : Karolinum, 1996, s. 61

[38] Rozhodnutie Ministerskej konferencie WTO WT/MIN(01)/15 zo 14. novembra 2001

[39] C-41/76 Suyanne Criel, née Donckerwolcke and Henri Schou v. Procureur de la République [1976]

[40] Súd opatrenia s rovnocenným účinkom vymedzil široko ako "všetky pravidlá pre obchodovanie stanovené členskými štátmi, ktoré sú spôsobilé vytvárať prekážku intrakomunitárneho obchodu, či už priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne." (C-41/76 Donckerwolcke - ods. 19). K takémuto širokému chápaniu prekážok obchodu sa súd prihlásil už dva roky predtým v známom rozhodnutí C-8/74 Dassonville (ods. 5).

[41] C-41/76 Donckerwolcke, ods. 16 až 19

[42] Eeckhout, P. Cit.dielo, s. 350

[43] C-41/76 Donckerwolcke, ods. 25 a 27

[44] Inama, Vermulst, Customs and Trade Laws of the European Community. London : Kluwer Law International, 1999, s. 14

[45] Eeckhout, P. Cit. dielo, s. 351

[46] K tomu je vhodné uviesť, že reformná Lisabonská zmluva už s obdobou článku 134 nepočíta.

[47] C-120/78 Rewe v. Bundesmonopolverwaltung (Cassis de Dijon) [1979]

[48] Táto zásada bola ďalej potvrdená a prijatá v Bielej knihe Komisie pre dokončenie vnútorného trhu z roku 1985 (COM (85) 310)

[49] Viď Eeckhout, P., cit. dielo, s. 353 - 354

Komentáře

Jméno *
Mail
WWW
Opište kód   

Přidat komentář